Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Kto to bol Ján Straka?

Minuloročné oslavy 60. Výročia SNP a blížiace sa rovnako okrúhle výročie konca 2. svetovej vojny, ktoré si pripomíname tohto roka - to sú udalosti, ktoré tvoria rámec pre novú šancu uviesť do pozornosti verejnosti aj tie z turčianskych osobností slovens

kej histórie, ktoré prečkali celé desiatky rokov v tichu zabudnutia, či boli v predchádzajúcom režime neraz aj programovo zamlčované.
Začiatkom tohto roka sa na Bratislavskom hrade dostalo štyrom mužom vysokého ocenenia, ale žiaľ už posmrtne. Jedným z nich bol Ján Straka, ktorému prezident Ivan Gašparovič udelil na návrh vlády SR Kríž Milana Rastislava Štefánika in memoriam za zásluhy o obranu Slovenskej republiky s nasadením vlastného života. Kto vlastne bol plukovník Ján Straka a aké jeho životné aktivity a zásluhy sa ukrývajú za týmto ocenením?
Cieľom týchto riadkov je priblížiť často veľmi dramatický život tohto pozoruhodného človeka, rodáka z Martina i dlhoročného občana nášho mesta, ktorý zohral vo vojenských akciách Slovenského národného povstania výraznú úlohu, tak isto ako aj neskôr – krátko po skočení vojny, no potom sa za ním na dlhé desaťročia zavrela priepasť historického (ne)vedomia.

Skryť Vypnúť reklamu

Martinčan Ján Straka (19.12.1913) nebol len erudovaným vojenským profesionálom, ale tiež všestranným armádnym športovcom – lyžiarom, cyklistom, najmä však významným dostihovým a parkúrovým jazdcom. V roku 1937 vyhral, popri iných dostihoch, ako prvý Slovák jeden z najvýznamnejších pretekov Veľkej pardubickej – dôstojnícku steeple-chase. Bol tiež v čs. olympijskej nominácii na pripravované hry v Helsinkách, no v účasti mu napokon zabránili vojnové udalosti. Jeho charakter či talentové dispozície určite formovala najmä skutočnosť, že vyrastal v rodine, ktorá významným spôsobom zasiahla do národných a kultúrno-emancipačných snažení Slovákov. Jeho prastarý otec Samuel Šípka bol ideovým zakladateľom Slovenského spevokolu v Martine. Stal sa prvým zbormajstrom a hercom tohto významného ochotníckeho a speváckeho divadelného spolku. Rodičia neskoršieho povstaleckého dôstojníka - Ján a Elena Strakovci patrili k veľmi uznávaným členom spomenutého martinského divadelného a speváckeho spolku. Divadelná „sága“ Strakovcov pokračovala potom ďalej v osobe rozhlasovej, divadelnej, televíznej i filmovej herečky a populárnej interpretky rozprávok – „tety“ Viery Bálinthovej, ktorá bola sestrou prezidentom nedávno posmrtne oceneného dôstojníka. Len pre zaujímavosť ešte azda doplňme kuriozitu, že už piatou nepretržitou hereckou generáciou tohto rodu sa stala dcéra Viery Bálinthovej - Elena Petrovická...
Tieto súvislosti spomíname podrobnejšie najmä preto, aby sme dokumentovali silné kultúrne a vzdelanostné rodinné zázemie, v ktorom, možno trochu paradoxne, neskorší vojak z povolania vyrastal. Bol to pravdepodobne názor rodičov na to, sa má vyvíjať „živobytie“ syna ,ktorý, napriek rodinnej klíme i sklonom, napokon Jána Straku nasmeroval na dráhu profesionálneho vojaka. Po stredoškolských štúdiách v Bratislave a v Košiciach bol odvedený k jazdeckému pluku v Komárne. Ďalšími míľnikmi jeho vojenskej kariéry sa stali Pardubice (škola dôstojníkov v zálohe), potom opäť Košice, ďalšie vojenské školy a pôsobiská, až ho napokon nasledujúce dva roky zastihli v Banskej Bystrici vo funkcii náčelníka štábu Veliteľstva brannej výchovy.
DRAMATICKÁ NOC
V kritických okamihoch augusta 1944 prerušil Ján Straka dovolenku v Motešiciach a vrátil sa na Veliteľstvo brannej výchovy do Banskej Bystrice, aby bol k dispozícii pri prípravách na ozbrojené protinemecké vystúpenie. Do povstaleckých plánov bol Straka pre svoje transparentné protifašistické zmýšľanie zasvätený priamo neskorším vojenským veliteľom SNP generálom Jánom Golianom. Spolu s náčelníkom štábu Vojenského ústredia SNR Júliusom Noskom ho poverili úlohou zaistiť čo najväčšie množstvo zbraní Veliteľstva Brannej výchovy pre povstalcov. 29. augusta 1944 vo večerných hodinách sa Straka pridal k dôstojníkom, ktorí obsadzovali budovu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vo svojich spomienkach na udalosti SNP, spracovaných neskôr pre Vojenský historický ústav v Bratislave s cenným zmyslom pre nadhľad a objektívnu interpretáciu udalostí, opisuje aj tieto pohnuté chvíle. Udiali sa krátko po tom, ako sa o pol deviatej večer do spomínanej budovy veliteľstva dostavil na telefonickú výzvu plk. Kanáka, vtedajšieho veliteľa posádky pozemného vojska:
„Plk. Kanák sa ma spýtal, či viem niečo o tom, že v noci majú partizáni obsadiť Banskú Bystricu. Prv než som odpovedal, pozrel som na mjr. Noska, ktorý mi dal očami najavo, že o ničom nemám hovoriť, a tak som odpovedal záporne. Krátko po mojom príchode sa dožadoval vstupu a rozhovoru s pplk. Golianom neznámy civil. Najprv ho plk. Kanák odkázal na susedný vchod do budovy, kde býval pplk. Golian aj plk. Kanák. Potom si však vec rozmyslel a nechal civilistu vpustiť dnu a prehliadnuť veliteľom stráže. Našli u neho modrú obálku, normálnej veľkosti, s hrubším obsahom.Plk. Kanák zistil, že je to tajný kód pre rádiové spojenie s londýnskou československou vládou. Nariadil veliteľovi stráže osobu zaistiť na strážnici a mne prikázal zatelefonovať mjr. just. Korbelovi do bytu a požiadať ho, aby prišiel prevziať zaistenca. Korbela som sa nedovolal. Obálka so šiframi ležala na stole na strážnici. Vložil som si ju do vrecka a posunkami som naznačil zaistenej osobe, že vec je v poriadku. Plk. Kanák však vstúpil do miestnosti, a keď zbadal, že obálka nie je na svojom mieste, vypýtal si ju.
Keď plk. Kanák vyšiel zo strážnice, počul som pred budovou výstrel a jeho povel strážnemu: „Strieľaj!“ Vybehol som z miestnosti a počul aj videl, ako ešte dva, možno aj tri výstrely vyšľahli z pušiek či automatov. Skokmi som sa dostal ku východu a videl som vystreliť plk. Kanáka z pištole. Zdalo sa mi, že mieril naverímboha, do vzduchu. Plk. Zverin už ležal na zemi zasiahnutý (niečou) strelou. Kanák sa dal na útek hore schodmi do budovy. Na to sa vrútilo do budovy niekoľko vojakov s pplk. Mirkom Veselom. Vesel sa obrátil na mňa s otázkou, kde je plk. Kanák. Povedal som mu, že utekal na prvé poschodie. Odpoveď Mirka Vesela bola doslova takáto:“ Odpusť, kamarát, ale musím ťa zaistiť!“ Odvetil som: „Dobre! Aj tak ma pplk. Golian prepustí.“ Na to pplk. Vesel reagoval slovami : „Tak ty si zapojený ? V poriadku, si veliteľom budovy! Postav stráže z mojich ľudí!“
Tým sa pre mňa začala v skutočnosti prvá úloha ako povstalca.
Pplk. Mirka Vesela som informoval o zaistenej civilnej osobe. Vstúpil do strážnice. Dvaja muži si padli do náručia so zvolaním : „Mirko! Zdeno!“ Zdeno bolo krycie meno kpt. Krátkeho, spojky londýnskej československej vlády.“
Jána Straku, ako dôstojníka na Hlavnom veliteľstve, krátko na to poverili úlohou vytyčovať a s mobilizovaným civilným obyvateľstvom budovať protitankové prekážky na všetkých prístupových smeroch do priestoru Banskej Bystrice a Zvolena.
ZASTAVIŤ NÁPOR NEPRIATEĽA
Už 4. septembra kapitána Straku ustanovili náčelníkom štábu veliteľstva 2. obrannej oblasti so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Úlohou bolo brániť a udržať údolie Oravy, horného a dolného Liptova i priestor horného Spiša. Nemecké okupačné jednotky však v tom čase už začali rýchlo uskutočňovať svoj plán obsadenia Slovenska. O krátky čas obsadil prápor Schäffer Liptovský Mikuláš a 6. septembra aj Ružomberok. Obsadením tohto mesta vyvrcholila kríza v povstaleckých jednotkách tejto obrannej oblasti. Nestačili čeliť prvému náporu nepriateľa z východu a hrozilo, že môžu preniknúť cez Liptovskú Osadu a Donovaly do centra povstania – Banskej Bystrice. S veľkým úsilím sa v týchto kritických dňoch Straka usiloval zlepšiť morálku u podriadených jednotiek. Sám na tieto osudové momenty spomína:
„V tejto chaotickej chvíli prišiel do Liptovskej Osady pplk. Golian, povereník MNO pplk. Ferjenčík a tuším, že tam bol aj mjr. Nosko. K svojej obrane mali čatu skvele vyzbrojených a morálne silných mužov. Vyzval ma, aby som si sadol do auta a zaviedol ho na front. Na obojstranne, hradskej na svahoch južne od Bieleho Potoka sa horúčkovito pracovalo na opevňovacích prácach a zákopoch. Tu sme sa dozvedeli, že Ružomberok neodolal náporu Nemcov. Nepriateľ obsadil mesto a časť delostrelectva sa premiestňovala do údolia Revúcej. Golian sa chcel presvedčiť na vlastné oči kde je nepriateľ, prečo vypúšťam z obrany kopec Sidorovo a severný okraj Bieleho Potoka. Pešo sme sa približovali smerom na Ružomberok. Len čo sme prešli okolo poľnej stráže (už zakopanej) v sile družstva na severnom okraji Bieleho Potoka, počuli sme od Ružomberka spoza vyvýšeniny hrkot motora. Auto sa približovalo. Zaľahli sme do priekopy povedľa cesty. V tom momente sa objavilo nákladné auto, obsadené nemeckými vojakmi a ľahkým guľometom položeným na šoférskej búdke. Keď bolo asi 50 m od nás, padli z našej strany výstrely. Prvý bol od povereníka Ferjenčíka, ktorý zasiahol šoféra. (Mne ruská 10-ranová opakovačka zlyhala). Auto sa prevrhlo do priekopy a vypadlo z neho asi 8 vojakov, z ktorých boli 4 – 5 mŕtvi (alebo práve zomierali) a 3 sme zajali. Boli to príslušníci SS divízie, rozličných národností. Jeden zomierajúci volal:
„Mamuša, mamuša!“
Pri návrate do Liptovskej Osady pplk. Golian zosadil z veliteľského miesta plk. Bodického a na jeho miesto určil pplk. Černeka, ktorý sa po dobrodružnom úteku z gardistického väzenia v Nitre, v ten deň hlásil na veliteľstve armády v B. Bystrici a odtiaľ ho poslali za Golianom do nášho úseku.“ Od tohto okamžiku nastal v skupine obrat k dobrému. Zvyšky po zreorganizovaní „divízie“ boli premenované na VI. taktickú skupinu. Pplk. Černek bol neúnavný, nekompromisný veliteľ, prísny k sebe, ale aj k podriadeným. Hoci mal dokaličené nohy po spomínanom úteku v čižmách pešo z Nitry osobne v teréne, v papučiach a o palici umiestňoval palebné zdroje a určoval im smery palieb a iné úlohy. V línii Biely Potok – výšina Ostrô – Vlkolinec vybudovali povstaleckí vojaci základ odolnej obrany. Nemalú zásluhu na tom mal aj kapitán Ján Straka. Vyznamenal sa pri riadení ústupových operácií a aj jeho zásluhou sa obrana na liptovskom smere predčasne nezrútila. Jeho skupina odrazila 14 útokov nepriateľa, ktoré boli často podporované tankami a obrnenými autami.
OSTRÔ – SYMBOL NEZLOMNOSTI
Po sústredení jednotiek 2. obrannej oblasti v Liptovskej Osade a po reorganizácii celej povstaleckej armády na šesť taktických skupín, tvorili tieto sily, ako už bolo spomenuté, tú, ktorá bola označená ako šiesta. Kľúčovým postavením celej povstaleckej obrany južne od Ružomberka sa stala výšina Ostrô. Ide o posledný vrchol Nízkych Tatier, ktorý oddeľuje Revúcku dolinu od Veľkej Fatry. Ako dominanta tejto oblasti získala veľký strategický význam, pretože z nej bolo možné kontrolovať Ružomberok i značné časti údolia Váhu. Bola tiež skvelou pozorovateľňou povstaleckého delostrelectva. Ostrô sa stalo preto životne dôležitým pre celú existenciu VI. taktickej skupiny.
O vrch sa zakrátko rozpútali kruté boje, počas ktorých sa niekoľkokrát na jeho končiari vymenili vojská oboch protivníkov. Ako dôstojník spomína, pri jednom z nemeckých výpadov na výšinu došlo k boju muža proti mužovi na bodáky, ba i k priamym fyzickým zápasom, po ktorých nakoniec nepriateľ ustúpil so stratami. 9. októbra 1944 nemecké jednotky silným náporom dobyli vrchol Ostrého, no boj napriek tomu pokračoval celé popoludnie. Po prudkej delostreleckej príprave bol protiútok povstaleckých jednotiek úspešný, a tak náčelník štábu VI. taktickej skupiny kpt. Ján Straka mohol veliteľstvu v Banskej Bystrici poslať túto depešu: „ Ostrô po urputnom boji bolo vlastnými jednotkami znovu o 14. 00 hod. dobyté. Vlastné straty sú značné.“
Dňa 18.októbra Nemci, už s vražednými SS jednotkami Dirlewanger (krátko pred tým títo trestanci a zločinci z radov nemeckej armády krvavo potlačili povstanie vo Varšave) podnikli koncentrovaný útok na Ostrô. Po neúspechu protiútoku povstaleckej pechoty zasiahlo slovenské delostrelectvo, nemecké jednotky rozprášili a opäť dobyli výšinu. Nezlomnosť a udatnosť povstaleckej obrany na Ostrom boli veľkým povzbudením pre všetky úseky povstaleckého frontu a stala sa jedným zo symbolov SNP. Tuhé boje tu povstalci zvádzali až do polovice októbra. Pod presilou boli prinútené ustúpiť až 23. októbra. Po tom, ako sa pod náporom nepriateľských vojsk zrútil povstalecký južný front, napadli Nemci celú VI. taktickú skupinu z boku prechodom cez Veľkú Fatru z Turca. Ďalší odpor bol už beznádejný...
Nad Prašivou ležala hmla, bolo chladno, pršalo. Bojovníci SNP sa tu len hemžili a ich cesty sa križovali. Tí, ktorí bojovali v okolí Banskej Bystrice ustupovali na Ďumbier a naopak, tí ktorí boli v obrane na severných svahoch Nízkych Tatier sa ťahali opačným smerom. Keď Ján Straka, plk. Černek a ostatní vojaci dorazili do Kališťa, v dedine, ktorá mala ledva 30 domkov sa tlačilo asi 2000 povstalcov – vojakov i partizánov. Manželku a 16-mesačné dieťa si tu nenašiel a tak len dúfal, že sú už spolu s priateľom – npr. Vigašom v relatívnom bezpečí u jeho rodiny v Rudlovej pri Banskej Bystrici. Nemci začali prenasledovať roztrúsených bojovníkov, odrezali im cestu na východ, a tak Strakova a Černekova skupina zostala v zime a dažďoch v hore, pričom sa k nej postupne pridávali ďalší vojaci.
NA HRANICIACH PREŽITIA
Začalo snežiť, mrzlo. Skupinka bojovníkov VI. taktickej skupiny sa opäť stiahla do Kališťa, kde sa im hlásili ďalší osamelí vojaci. Skupinka sa rozrástla na 120 mužov, ktorí sa po odpočinku stali opäť bojaschopnými. Najprv Nemci ostreľovali Kalište kanónmi, no neodvážili sa ešte zaútočiť. K útoku došlo až v dňoch 14. – 16. novembra. Rota zviedla s Nemcami ťažký, zničujúci boj. Nemci v ňom mali 14 mŕtvych a ranených. Po boji sa rota rozpadla a nepriateľ Kalište po jeho obsadení vypálil. Týchto bojov sa už Ján Straka nemohol zúčastniť. V dôsledku ťažkej infekčnej črevnej choroby, sprevádzanej vylučovaním krvi, bol neschopný boja. Preto sa ho plk. Černek rozhodol poslať do Rudlovej do domáceho liečenia. Asi 14 – 16-ročné dievčatko sa tam na pokyn vybralo, aby vyhľadalo manželku vojaka. Tá sa naozaj napokon aj o tri dni objavila - prevlečená v sedliackom oblečení, s veľkým košom na chrbte. Boli v ňom civilné šaty pre chorého vojaka, i jedlo.
„Rudlová zaujíma v mojich spomienkach osobité miesto. Nielen preto, že som v nej prežil pol roka s rodinou, ale aj preto, lebo som zažil množstvo príhod, náhlych zvratov, neistej, ale aj činorodej práce“, napísal neskôr povstalecký dôstojník. „Do dediny som vstupoval chorý, zoslabnutý, podopieraný manželkou. Pol dediny sa na mňa dívalo. Môj pobyt v Rudlovej bol teda verejným tajomstvom a predsa ma nezradil nikto, práve opačne, len mi pomáhali. Nielen mne, lež celej našej protinemeckej akcii, ktorú sme zakrátko začali vyvíjať.“
Asi za desať dní kapitán Ján Straka vyzdravel, no keď sa začal zaoberať myšlienkou na návrat do Kališťa, objavil sa v Rudlovej aj sám plk. Černek a vylíčil svojmu bojovému druhovi udalosti predchádzajúce vypáleniu obce Kalište fašistickými jednotkami. A tak povstaleckí dôstojníci boli prinútení ukrývať u svojich známych – rodiny Vigašovcov až do oslobodenia Banskej Bystrice 25. 3. 1945. Prežili tu deväť nemeckých a gardistických razií.
NÁROD TI TO NIKDY NEZABUDNE!
Dňa 9. 4. 1945 bol v Košiciach Ján Straka prijatý do Československého armádneho zboru. Onedlho ho generál Ludvík Svoboda osobne poveruje organizovaním veliteľstva západnej vojenskej oblasti, resp. oblasti západného Slovenska v Nitre následne i vedením jej štábu. Po vytvorení Vojenskej oblasti 4 pôsobil od 16.10. 1945 ako náčelník štábu veliteľstva novovytvorenej nitrianskej 9. pešej divízie. Koncom septembra 1946 začal pôsobiť na Vysokej vojenskej škole v Prahe ako profesor v hodnosti pplk. gšt. a prednášal tam všeobecnú taktiku a náuku o tyle vo všetkých ročníkoch a kurzoch, vrátane kurzu generálskeho. Rok 1948 ho zastihol už ako profesora stolice taktiky vyšších jednotiek.
„Víťazný“ február 1948. Ján Straka je najprv ako politicky nespoľahlivý s nevyhovujúcim stupňom kvalifikácie preložený do zálohy bez nárokov na vojenský výsluhový dôchodok a degradovaný. Generál Reicin, ktorý podpísal jeho prepúštací dekrét k tomu použil zákon 242/38, „určený“ na prepúšťanie dôstojníkov nemeckej národnosti z čs. armády! Po prepustení z armády sa začína pre povstaleckého dôstojníka kolotoč diskriminácie a prenasledovania. Vracia sa do svojho rodiska - Martina, kde sa našla pre neho najprv práca v administratíve martinského pivovaru, no na zákrok ŠTB ho v roku 1951 pridelia na manuálnu prácu. Stal sa najskôr robotníkom, neskôr nakladačom a vykladačom vagónov a pomocným montérom na stavbe martinskej teplárne. Neskôr začal pracovať ako kurič v tunajšej prevádzke. Po záchvatoch vtedy ešte neznámej choroby sa, napriek čiastkovej invalidite, znovu pokúša pracovať, nakoľko živí štvorčlennú rodinu. Zdravotný stav mu to dlho neumožňuje. Roku 1961 sa podrobuje po prvýkrát náročnému neurochirurgickému zákroku na klinike v Hradci Králové. Recidíva mozgového nádoru ho potom na operačný stôl vracia aj po viac ako dvadsiatich rokoch. Zomiera v septembri 1987, bez akéhokoľvek pocitu morálneho zadosťučinenia za všetky príkoria, ktoré mu po desaťročia pripravoval „socialistický“ režim.
V už niekoľkokrát citovaných spomienkach Jána Straku nájdeme aj krátku pasáž, v ktorej opisuje návštevu generála Jána Goliana na bojiskách VI. taktickej skupiny, ktorá sa uskutočnila 15. októbra 1944. Najvyšší povstalecký veliteľ sa chcel vtedy na vlastné oči presvedčiť ako je pred nemeckými útokmi zabezpečená dolina z Nemeckej Ľupče na Železnô a Liptovskú Lúžnu. Náčelník štábu skupiny Straka vtedy generála Goliana na jeho vlastnú žiadosť pri tejto inšpekčnej ceste sprevádzal.
„Pri odchode z Liptovskej Osady stisol všetkým prítomným dôstojníkom ruku a mne (bude to znieť ako sebechvála, ale bolo to tak) povedal: Ďakujem ti, kamarát, za všetko, čo si tu urobil – národ ti to nikdy nezabudne! Aká irónia: V roku 1949, teda presne na deň 5. výročia dostal som prepúštací dekrét z armády. Týmto dňom som sa stal vyhostencom v štáte, na ktorého znovuvzkriesení som mal nepatrný podiel...“
Dnes možno povedať, že plk. Ján Straka oným vyhostencom vo vlastnej krajine symbolicky prestal byť až od 1. januára 2005. V podvečer toho dňa – 55 rokov od začiatku spomenutých tvrdých postihov a žiaľ 17 rokov po smrti mu udelil prezident republiky prostredníctvom jeho syna Milana už v úvode spomenuté štátne vyznamenanie - Kríž Milana Rastislava Štefánika. Kruh historickej spravodlivosti sa predsa len uzavrel.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 323
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 536
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 226
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 345
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 12 143
  6. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 096
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 005
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 046
  9. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 879
  10. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 808
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Vo Veľkom Čepčíne mali pilné leto

Tešia sa novým priestorom.

vo Veľkom Čepčíne zrekonštruovali aj obecný dom.
Od soboty 24. októbra do nedele 1. novembra bude na celom Slovensku platiť zákaz vychádzania s výnimkou ciest na testovanie, do práce a zabezpečenia nevyhnutných potrieb či pobytu v prírode v okrese bydliska.
Predlžujeme akciu o 24h

Ak nemôžete za novinami, noviny prídu k vám. Dnes to máte s 50% zľavou na celý rok

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

V breznianskej nemocnici zomrel pacient, nepomohla ani liečba remdesivirom

Za dva týždne evidovala nemocnica desať vyliečených pacientov.

Nitrania dnes išli na veľké nákupy aj na cintoríny

Načo budú otvorené obchody, keď môžeme ísť len do potravín a lekární? pýtajú sa ľudia aj Zväz obchodu.

Už ste čítali?