ta ohňom. Prakticky hneď po oslobodení Martina ráno 12. apríla 1945 začali čs. jednotky výstup na Martinské hole a ďalšie vrcholy Malej Fatry.
Ustupujúci Nemci si uvedomovali dôležitosť hrebeňov Malej Fatry, preto v tomto priestore už od decembra 1944 pripravili pevnú obranu rajecko-žilinskej kotliny. Sústredili ju do priestorov vrchu Holý grúň a Úplaz, na hrebene Minčola a Polomu a samozrejme do Strečnianskej tiesňavy, najmä do lokality Dubná skala pri Vrútkach. Zalesnené údolia, poveternostné podmienky a ešte stále snehová pokrývka na horách hrali v prospech nepriateľa a sťažovali bojovú činnosť a postup osloboditeľských jednotiek. Proti nim v obrannom postavení stálo takmer 4000 nemeckých a maďarských vojakov.
Československé a rumunské jednotky začali postupovať k jednotlivým oporným bodom nepriateľskej obrany a len za cenu veľmi tuhých bojov sa zmocnili niekoľkých výšin. Nepriateľ však stále držal hlavné uzly obrany, a tak padlo rozhodnutie, že bez podpory delostrelectva niet nádeje na rozhodujúci úspech. Kľúčovým momentom malo byť vynášanie ťažkých zbraní a munície na vrcholy Malej Fatry, najmä na Martinské hole a na Minčol, no a mimoriadnu úlohu v tejto operácii zohrali civili. Občania Turca sa výrazne podieľali na tejto mimoriadne náročnej akcii. Stavali provizórne cesty a priechody, aby po nich potom gazdovia z okolitých dedín na svojich povozoch mohli ťahať delá, či vyvážať muníciu. A tak prvý raz v histórii sa dostalo poľné delostrelectvo na chrbát Malej Fatry. Jeho účinok na obranu nepriateľa bol zničujúci. Boje v masíve Martinských holí trvali až do 26. apríla, kedy sa podarilo úplne rozvrátiť nepriateľskú obranu a prebiť sa do žilinskej kotliny. Boje v Malej Fatre sa zaraďujú medzi najobtiažnejšie i najkrvavejšie, aké čs. jednotky pri oslobodzovaní Slovenska zviedli.
Hoci oslobodenie Turca prebehlo prakticky bez vážnejších bojov, následné krvavé a ťažké bojové akcie mohli byť víťazné iba za veľkej a obetavej pomoci Turčanov. Viac ako päťtisíc ľudí z Martina, Vrútok a mnohých dedín od Šútova až po Košťany, od Jasena až po Lipovec, sa zapojilo do masívnej pomoci osloboditeľským vojskám. Tie o ňu požiadali prostredníctvom revolučných národných výborov 13. apríla a odpoveď bola okamžitá a nevídaná. Veliteľ I. čs. armádneho zboru gen. Karel Klapálek na to vo svojich pamätiach nezabudol, keď napísal: „Nikdy predtým som nevidel tesnejšiu spoluprácu obyvateľstva s vojskom... Bez pomoci týchto občanov by bol náš boj v Malej Fatre ťažko mysliteľný.“
Turčania si aj týmito činmi, ako už mesiace predtým v Slovenskom národnom povstaní, vystavili svoj vlastný kredit skromného, ale obdivuhodného hrdinstva.
Autor: ab