, odkiaľ sa robili výjazdy do dedín k raneným. Tento pobyt trval pár dní, nemocnica sa musela znovu sťahovať, a to 4. septembra cez Šturec do malej dedinky pri Banskej Bystrici, kde sme si rozložili svoje pracovisko. Bol to centrálny sklad zdravotného materiálu pre všetky vojenské útvary povstaleckej armády. O pár dní sme sa museli sťahovať opäť, teraz už priamo do Banskej Bystrice. Odtiaľto sme rozvážali zdravotnícky materiál na jednotlivé bojové úseky. Po Bystrici nasledoval Piesok, a ledva sme sa rozložili, znovu sme sa museli vysťahovať, teraz až do Osrblia a potom do Červenej Jamy, kde bol sklad výbušnín. Tu sme dostali správu, že armáda prechádza na partizánsky spôsob boja do hôr pod Poľanu. Každý sa už musel postarať sám o seba.
My traja sme putovali horami. Onedlho napadlo veľa snehu, a tak koncom novembra sme sa dostali až do Martina. Tu sme sa rozdelili, ja som sa v noci pustým mestom ponáhľal do múzea, kde bývala moja ustarostená matka s mojou sestrou. Už tri mesiace sme sa nevideli, nič sme o sebe nevedeli. V Martine som sa ukrýval asi týždeň, potom prišiel pre mňa strýc z Námestova a vzal ma so sebou, aby som sa ukryl u nich. Po určitom čase, keď sa situácia trochu uspokojí, mal som pomáhať tamojšiemu obvodnému lekárovi dr. Ammerovi. V Námestove na Veľkonočnú nedeľu som prežil útok sovietskej armády a na vlastnom dome sme si mohli overiť účinok legendárnych ruských kaťuší. Veľký požiar, ktorý vypukol v Námestove, si vyžiadal 56 mŕtvych civilov. Udusili sa v pivniciach horiacich domov. Pomáhal som pri ich identifikácii. Mesto bolo oslobodené.
Ráno 11. apríla 1945 som požiadal poručíka čs. armády, ktorého som náhodou stretol, aby ma odviezol do Ružomberka, kde sa mal hlásiť. Cestou cez Príslop som videl spúšť, ktorú narobila sovietska armáda nemeckým jednotkám a vozidlám. V Ružomberku som sa prihlásil na obecnom úrade a mal som šťastie, lebo som tam sa stretol s majorom Čarnogurovom, s ktorým som spolupracoval v Martine ešte pred povstaním. Povedal mi, že front je ešte len pri Kraľovanoch, ale predsa ma len zobral so sebou a zaradil ma medzi zajatých gardistov, ktorých viedli práve do Kraľovian. Dostali sme sa tam peši a dozvedeli sa, že aj Martin už bol oslobodený a že cesta je voľná. Mali sme veľkú radosť, keď nás nejaký gazda „naložil“ na hnojný voz a zaviezol do Martina až k obchodu pána Fábryho. Rozradostený pustil som sa ulicou A. Kmeťa do môjho bydliska, do budovy Slovenského národného múzea. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som skoro ako prvú známu osobu stretol mladú slečnu, ktorú som poznal ešte tesne pred povstaním, ale 4. septembra 1944, keď sa začala evakuácia Martina, museli sme sa rozísť. Nič o mne nevedela, len ktosi jej povedal, že som bol v povstaní ranený a spolu s ranenými som bol lietadlom odvezený do Kyjeva. Toto radostné stretnutie sa mi stalo „osudným“ a skončilo sobášom a manželstvom, ktoré trvá už vyše 55 rokov...
Je ťažko si predstaviť, aký bol 11. apríl 1945 v Martine. Moje stretnutie s matkou a sestrou bolo radostné a dojemné. Matka mi prezradila, že ešte 9. apríla ju „navštívili“ gestapáci a hľadali otca. Otec bol členom partizánskej skupiny majora Morozova a v horách pri Banskej Bystrici prežil celú zimu v zemľjankách. Cez Prašivú sa za mimoriadne ťažkých podmienok dostal na oslobodené územie a potom do Košíc. 11. apríla 1945 sa tiež vrátil do Martina, poverený organizovaním okresného školstva. Matka aj jemu popisovala prvé hodiny 11. apríla, keď sa stretla s vojakom československej armády, ktorá prichádzala od Sklabine do Martina. Dobre mu padol teplý kúpeľ a pohostenie...
Hovorí sa, že zdochýnajúci kôň kope a veru zdochýnajúca nemecká armáda tiež „kopla“ – vyhodila trať na martinskej stanici a poškodila domy na Železničnej ulici. Pamätám sa, že napriek tomu bol 11. apríl 1945 v Martine krásny slnečný deň. Alebo sa mi to len zdalo? Možno preto, že ľudia vôkol boli ten deň vysmiati, veselí, tešili sa z toho, že sme konečne slobodní a všetci dúfali v dobrú, radostnú budúcnosť.
Autor: Braňo Geryk