Keďže sa vaši rodičia pohybujú v športovej komunite dlhý čas, bolo od začiatku jasné, že v nej skončíte aj vy?
– Pravdepodobne áno. Už ako škôlkára ma brali na rôzne dedinské preteky, ktorých súčasťou boli i detské behy. Ako každý chalan som u nás na dedine tiež hrával futbal. Približne v dvanástich rokoch ma mamina zobrala k trénerovi Pavlovi Sloukovi, ktorý viedol aj jej prípravu.
Pod jeho vedením ste sa začali venovať triatlonu a ako starší žiak ste získali aj titul majstra Slovenska. Nebolo po takýchto výsledkoch lepšie zostať pri tomto športe?
– Triatlonu som sa venoval štyri sezóny a medzi žiakmi sa mi naozaj darilo. Okrem behu som mal veľmi rád aj bicykel, tak to tréner skúsil využiť. Najväčším úspechom bola strieborná medaila z medzištátneho stretnutia olympijských nádeji a okrem toho som niekoľkonásobný majster Slovenska v triatlone a duatlone. Mojou slabšou disciplínou však bolo plávanie. Z vody som vychádzal vždy so stratou minúty, niekedy minúty a pol. Medzi žiakmi to nebolo také hrozné a na bicykli a v bežeckej časti sa mi podarilo predrať na čelo. V dorasteneckých súťažiach sa ale už podobné straty doháňajú veľmi ťažko, a keď máte jednu triatlonovú disciplínu slabšiu, na popredné pozície sa nedá pomýšľať.
Takže prednosť dostala atletika?
– Na jeseň roku 2016 som sa musel rozhodnúť či sa budem naďalej venovať triatlonu alebo atletike a vybral som si atletiku. Atletický tréning je iný ako triatlonový a chvíľku mi trvalo, kým som si zvykol. Viem však, že tréner má všetko detailne premyslené a ja sa snažím len poslúchať. Aj keď to je poriadna drina, každý tréning je iný, niečím nový, čo mi veľmi pomáha.
Predchádzajúce riadky potvrdzujú kvality trénera Pavla Slouku. Je taký dobrý?
– Určite je. U nás jednoznačne patrí medzi špičku a každý, kto šport a atletiku sleduje, vie, čo všetko dokázal a že to nie je náhoda. Vychoval úspešných športovcov ako Lucka Klocová, Miroslav Vanko či Zuzka Zemková. Veľa mi o ňom rozprávala mamina, takže som, v dobrom slova zmysle, približne vedel, čo môžem čakať. Páči sa mi na ňom, ako vie, bez toho aby veľmi tlačil na pílu, naviesť zverenca na správnu cestu. Sám som cítil, ako mi jeho metódy sadli a všetko začalo byť akoby jednoduchšie. Je to výborný odborník a vďaka nemu sa mi darí napredovať.
Keď športovec začne na Slovensku vynikať, zrazu sa dostane do situácie, že nemá konkurenciu. Domáce tituly síce získava bez väčších problémov, no nikto na neho zozadu netlačí, čo pre jeho napredovanie nie je dobré. Ako sa dajú vyriešiť takéto veci?
– Keď vyhráte s dvadsaťsekundovým náskokom, je to síce pekné, ale naozaj treba cítiť aj určitý tlak, hoci rešpekt mám pred každým súperom. Ešte môžem bežať zo staršími, kde je silnejšia konkurencia a treba sa naučiť orientovať v balíku, aby človek počas behu taktizoval a rozmýšľal. Aj keď som potreboval splniť limit na Európsky olympijský festival mládeže do Györu, tréner požiadal o pomoc Jozefa Pelikána (dlhoročný slovenský reprezentant), ktorý mi práve v mužskom behu udal tempo. V sólo behu by sa mi limit plnil oveľa ťažšie.
V Györi z toho nakoniec bola na tisícpäťstovke fantastická bronzová medaila, vaša prvá na veľkých medzinárodných pretekoch. Ako si s odstupom pol roka spomínate na tieto preteky?
– Medailové očakávania sme nemali, pretože môj osobný rekord ma radil na ôsme miesto. Preteky sa však bežali takticky, nikto nechcel ťahať za sebou štartové pole, a tak sa otvorila určitá šanca. Posledná trojstovka sa už išla rýchlo. Snažil som sa udržať kontakt s najlepšími a v poslednej stovke ísť naplno. Počul som kamarátov aj ocina, ako na mňa kričia, čo mi dodalo veľa energie. Do cieľa sme traja od druhého do štvrtého miesta dobehli plece pri pleci, takže sa ťažko odhadovalo konečné umiestnenie. Keď pri mojom mene zasvietila trojka, bol to fantastický pocit. S bronzom som ani vo sne nepočítal.
Okrem cenného kovu vás určite teší aj výrazný výkonnostný progres. Vlani ste sa vo vašej parádnej disciplíne tisícpäťstovke zlepšili o štrnásť sekúnd a aktuálne máte na tejto trati osobák 3:58,90 min. Dá sa posunúť o takýto kus aj v tejto sezóne?
– Poznám takých borcov, čo to zvládli. Otázkou ale je, čo potom ďalej. Môžete sa stať, že spravíte dva takéto skoky a následne stagnujete, čo je pre športovca veľmi demotivujúce. V tomto smere niekedy menej znamená viac, radšej sa treba zlepšovať postupne a dlhodobo. Práve tu vidím ďalšie veľké majstrovstvo nášho trénera, ktorý vie spomínané veci dobre nastaviť.
Atletická príprava je náročná a trénovať treba prakticky každý deň. Chodíte na martinskú priemyslovku, povolili vám individuálny študijný plán?
– S individuálnymi plánmi tam nemajú dobré skúsenosti, no určité úľavy mám. Pani riaditeľka i triedna učiteľka mi vychádzajú v ústrety. Keď sa napríklad nestihnem naučiť na písomku, môžem zájsť za učiteľom a dohodnúť si náhradný termín. Zatiaľ sme sa vždy dokázali dohodnúť.
