Bývam v Martine (určite ste už počuli o tomto meste, keďže ide o národné kultúrne centrum Slovákov) s mojimi predkami už od roku 1249. Začiatkom 19. storočia niektorí členovia našej rodiny odišli do Ameriky a cesta tam trvala menej ako tá moja, keď som šiel minulý mesiac z Martina do Bratislavy. Sme tu tak trošku odrezaní od sveta. Chcem ísť smerom na Turčianske Teplice (nedá sa); smerom na východ (kde vraj nie je nič) je to ešte ako tak, ale naspäť z „ničoty“ cez Ružomberok je to peklo (nedá sa); chcem ísť do Žiliny, a to sa už nedá vôbec.
Človek sa tu cíti taký stiesnený. Neviem, kedy ste boli naposledy - ak ste už vôbec boli, v našich končinách, alebo kedy ste naposledy počúvali dopravný servis, ale je naozaj problém niekam sa odtiaľto dostať a situácia je rovnaká, ak sa má niekto dostať k nám. Prepáčte, ak píšem komplikované súvetia, len som chcel zachytiť podstatu, že Martin je úplne odrezaný od sveta.
Pokiaľ je Vaším cieľom zablokovať odliv obyvateľov z Martina tým, že tu budeme uväznení ešte niekoľko rokov, tak je to síce určité riešenie problematiky vyľudňovania mesta, avšak podľa mňa je krátkozraké. Niektorým sa ale podarilo odtiaľto odísť, zarobili si a chceli by sa vrátiť, ale nemajú ako, všade sú kolóny. Rýchlejšie dokončenie cestnej infraštruktúry by bolo prospešné nielen pre naše mesto a náš región a určite aj pre všetkých dopravcov smerujúcich na východ. Keď som minule čakal v rade na pošte, tak sa tam dvaja páni rozprávali, že to robíte kvôli nášmu prezidentovi, ktorý sa takmer každý deň presúva z domu z Popradu smer Bratislava, aby ste mu strpčili cestu.
Ale mne sa to zdá ako nezmysel, skôr si myslím, že ste potrebovali mať voľnú letku, keď bude treba prevážať opitých Vietnamcov a nie aby sa na nej prezident nechal prepravovať. Každý deň na našich cestách pribúdajú autá a každý deň je na cestných stavbách menej a menej robotníkov. Most v Martine na vjazde z Ružomberka rozobrali a nie je tam ani nohy. Diaľnicu pri Ivachnovej ste začali a dnes ju už ani poriadne nevidieť, čo je zarastená burinou. Cesta na Teplice sa robí, svetelná signalizácia vytvára zápchy približne na hodinu. Pred Turčekom spadla časť cesty, svetelná signalizácia tam bude ešte päť rokov. Vrabce na streche (robotníci) čvirikajú, že tunel by postavili aj skôr, ale normu majú nastavenú na 20% oproti kapacitám, ktoré by boli schopní zvládnuť.
Už som skoro prestal aj na Facebook chodiť, čo ho mám od kamarátov zahltený dopravnou situáciou pod Strečnom. Na ilustráciu Vám odporúčam skupinu – Ako je na tom Strečno, kde uvidíte každodennú situáciu na tejto ceste. Má to však aj svoju pozitívnu stránku, jeden kamarát začal spievať v aute, keď čaká v kolónach, tak pokiaľ ho to bude baviť, tak na Facebook chodiť ešte stále budem.
Prosím, aby ste si našli čas, chuť, silu a odvahu a naozaj sa sústredili na to, aby Slovensko malo konečne diaľnicu z Bratislavy až do Košíc. Niekedy mi to príde, akoby sa Vaše ministerstvo mohlo volať aj Ministerstvo čakania Slovenskej republiky. Totiž to, ako sa čaká na pošte v rade (odporúčam webwww.pekelnystroj.sk, ktorý sa venuje tejto problematike – inak aj pošta spadá pod Váš rezort, tam odporúčam, aby ste hľadali prostriedky na pridanie na platoch zamestnancov) a na cestách v kolónach, to nemá asi ani svetovú obdobu.
Slováci sú v čakaní jeden z najlepších národov. Čakáme, kým sa budeme mať lepšie už strašne dlho a stále to je v nedohľadne. Ale máme zas jednu výbornú vlastnosť a to, že neprestávame veriť. No a samozrejme závidíme, to je tiež naša typická črta.
Ale naspäť k téme. Som pripravený Vám pomôcť. Pokiaľ ste ešte nikdy neboli v Martine, alebo v Žiline, tak sa s Vami rád stretnem a pôjdem to s Vami skontrolovať do terénu, ako prebiehajú práce a prečo to tak všetko trvá. Dajte mi ale vedieť aspoň týždeň dopredu, aby som sa vedel nejakým spôsobom dopraviť do Žiliny. Pokiaľ by ste chceli prísť do Martina, tak ma tu nájdete, pretože odtiaľto sa ťažko odchádza. No a pôjdeme aj na poštu postaviť sa spolu do radu, aby ste vedeli, čo je to ten Váš pekelný stroj.
Môžete ma kontaktovať mailom nastanislav.thomka@gmail.com
S pozdravom Ing. Stanislav Thomka