Aký je váš vzťah k Shakespearovi?
- Obdiv a úcta sú slová, ktoré mi napadnú pri vyslovení mena Shakespeare. Texty jeho hier sú aj po pol storočí aktuálne a súčasné a keď ich oblečú do svojho metaforického básnického jazyka takí skvelí prekladatelia, ako nepochybne sú páni Kot či Feldek, je radosť s nimi pracovať. Feldek je výnimočný aj tým, že vie nájsť hravý a zároveň vtipný jazyk, ktorý, ako my herci hovoríme – ide ľahko do pusy, ľahko sa pamätá. Takže sa dá povedať, že „na vine“ je aj pán Feldek, že som si k Shakespearovi našiel taký obdivný vzťah.
Mali ste so Shakespearom skúsenosť aj v mladosti?
- Divácku. Ešte ako mladík som v Nitre videlVeselé paničky windsorské s Milanom Kišom v úlohe farára Evansa. Falstaffa hral parádne Dušan Blaškovič. Videl som skúšky, generálky i skoro každú reprízu rôznych predstavení, pretože môj otec bol hercom a priamo v divadle sme aj bývali. Aj bratislavská inscenácia „paničiek“ s Františkom Dibarborom a Karolom Machatom sa mi vryla do pamäti. Ako herec som však na Shakespeara čakal dlho. Prvé stretnutie prišlo až v roku 1985. V martinskej inscenácii Sen noci svätojánskej ma režisér Roman Polák obsadil do postavy jedného z remeselníkov. Inscenácia mala zaujímavú, objavnú koncepciu, čo býva koniec koncov často pečaťou jeho réžií.
Vizitka
Ján Kožuch (nar. 1948) vyštudoval bábkoherectvo na pražskej DAMU. Pôsobil v Bábkovom divadle Nitra (1971 – 1977) a v Krajskom bábkovom divadle v Banskej Bystrici (1977 – 1981). V rokoch 1982 – 1997 bol členom umeleckého súboru divadla v Martine, do Slovenského komorného divadla sa vrátil v r. 2001 a pôsobí tu dodnes. Na svojom konte má viacero významných ocenení – Cenu Literárneho fondu (1980, 1994, 1997, 2007), Prémiu Literárneho fondu (1993, 1996, 2004), za postavu Štúra v inscenácii ...Príď kráľovstvo tvoje získal prestížnu DOS-ku za najlepší mužský herecký výkon v sezóne 1995/1996. Do divadelných análov sa zapísal charakterovými rolami, medzi jeho najvýznamnejšie postavy patrí napríklad Popriščin z Bláznových zápiskov, Tobor z inscenácie Zámka škripí, Paľo Ročko v hre Skon Paľa Ročku. Účinkoval aj ako hosť v iných divadlách, výrazne sa presadil v Divadle Andreja Bagara v Nitre ako Lízal v Mariši bratov Mrštíkovcov, nezabudnuteľná bola postava Ondreja v Stodolovej Bačovej žene v Mestskom divadle Žilina, stvárnil aj postavu Verdiho v rovnomennej inscenácii v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Účinkoval aj vo filmoch (Mahuliena zlatá panna, Svätopluk, Díra u Hanušovic), venoval sa dabingovej réžii, spolupracoval so Slovenským rozhlasom a jeho hlas sa zapísal do povedomia televíznych divákov cez postavu Herculesa Poirota. V ostatných sezónach sme ho v SKD Martin mohli vidieť napríklad aj v inscenáciách Blackbird, Kumšt, Výkriky bez ozveny, Les, Hamlet (príbeh rodiny), Frankenstein (moje svedomie), Úklady a láska, Meštiaci, Hráči, najnovšie sa zhostil hlavnej úlohy v inscenácii Kráľ Lear (príbeh sveta).
Ktoré roly z jeho hier boli vaše vysnívané?
- Keďže som vyšiel z prostredia bábkového divadla, nepatrilo sa mi o nich ani len snívať. V tých rokoch málokto v bábkovom divadle siahol po Shakespearovi, dnes to už nie je nič výnimočné. Až keď som prišiel do činohry, teda do martinského divadla, začal som mať k Shakespearovi bližšie. Konečne prišli i príležitosti v podobe„Sna noci...“ , či výraznej postavy Claudia v Hamletovi.
Prečo ste teda študovali bábkoherectvo, keď ste činohru mali takpovediac „v krvi“?
- Pretože ma do Bratislavy na herectvo nevzali. A keďže ma nevzali, už som to viac, na rozdiel od iných neskúšal, a upísal som sa bábkovému divadlu, pretože Praha mi otvorila dvere svojej AMU. Vyštudoval som, pracoval najprv v bábkovom divadle v Nitre, potom v Banskej Bystrici. Bol som tam veľmi spokojný, veď nitrianske a najmä bystrické divadlo vo svojej kategórii patrilo k európskej špičke. Keby neprišli politické otrasy a neodvolávali sa riaditelia, ktorí tie divadlá formovali a súčasne boli veľmi nepohodlní vládnucej politickej vrchnosti, asi by som odtiaľ ani neodišiel. K činohre som sa dostal cestami osudu.
Vráťme sa ešte k Shakespearovi. Čo vás na jeho hrách uchvacuje?
- Ako som už naznačil, to, že sú stále aktuálne. Odrážajú súčasné problémy a vzťahy. Ale to neplatí len pre Shakespeara, ale pre všetkých veľkých klasikov. A v tom je ich veľkosť. Také sú hry Čechova, Gogoľa, Ostrovského... a to sme zatiaľ len v Rusku.
V lete ste sa objavili aj na Bratislavskom hrade počas Letných shakespearovských slávností vKomédii omylov. Aká to bola pre vás skúsenosť?
- Zaujímavá, pretože som Letným shakespearovským slávnostiam v minulosti odolával. Už dávnejšie ma manažérka projektu oslovila s ponukou účinkovať vRichardovi III. Aj ma to chvíľu lákalo, no nakoniec som to odmietol. Keď nedávno prišla ponuka na účinkovanie v Komédii omylov v réžii Romana Poláka, neviem prečo, ale už som sa nebránil. Hrám tam dve postavy, Egeona a Baltazára. Určite to bola iná herecká skúsenosť, ako v kamennom divadle. Tam som napríklad zvyknutý na šepkárku, tu sa musím spoliehať iba sám na seba. Overil som si, že to ešte ako-tak ide.
Prečo ako-tak?
