Takmer päťdesiat rokov ste súčasťou martinského hokeja. Venujete sa tomuto športu odmalička?
– V rodnom Poprade som začínal ako futbalista. U nás sa v tom čase všetky deti rodili s korčuľami (smiech), takže dostať sa do hokejového tímu bolo veľmi ťažké. Konkurencia bola nielen široká, ale tiež kvalitná. Mená ako Sakáč, Kroták, Faith či Šupler v hokeji niečo dosiahli. Keď sme išli napríklad do Košíc, tak som si veľmi nezahral a bol som rád, že aspoň vidím električku. Posedávanie na striedačke ma však veľmi nebavilo a preto ma zlákal i futbal.
Na hokej ste však nezanevreli a nakoniec sa predsa stal pre vás športom číslo jeden. Na čom sa to zlomilo?
– Štadión v Poprade ešte nebol krytý, a tak sme s kamarátmi zavčasu ráno skákali cez plot, odhŕňali si plochu, následne do pol ôsmej mastili hokej a potom rýchlo bežali do školy. Raz cez víkend sme zostali dlhšie, a akurát sa na štadióne zastavil tím Liptovského Hrádku, ktorý bol béčkom Liptovského Mikuláša. Chýbal im jeden hráč, a tak ma zobrali na zápas do Spišskej Novej Vsi. Stretnutie mi vyšlo, ponúkli mi zmluvu a keďže som nemal pevné miesto v doraste Popradu, tak sme sa dohodli.
Ako dorastenec ste tak museli čeliť oveľa starším protihráčom. Aká to bola skúsenosť?
– Pre mňa fantastická. Od sedemnástich do devätnástich rokov som hral proti tímom ako Martin, Zvolen, Žilina, Dubnica, Diviaky či Žilina. Keď som potom prišiel na vojnu do Dukly Prešov a získal miesto v základe, bývali spoluhráči z Popradu sa ma pýtali, ako je to možné. Nešlo im do hlavy prečo chalan, ktorý nemal miesto v doraste Popradu hrá a oni, ktorí ho mal,i sedia na striedačke.
Čo ste im odpovedali?