SKLABIŇA. Turiec patril k oblastiam, v ktorých v roku 1944 mohutne silnel odpor obyvateľstva voči klérofašistickému režimu prezidenta Tisa. Prejavovalo sa to najmä tým, že ľudia napriek tomu že riskovali svoje životy i životy blízkych, nezištne pomáhalipartizánskym skupinám, ktoré sa od júna 1944 postupne zgrupovali v Kantorskej doline. Sklabiňa s okolímsa tak stala strediskom partizánskeho hnutia.
Dňa 21. augusta 1944 zostúpila do dediny 4. partizánska brigáda M. R.
AKO TO BOLO?
Takto si udalosti vyvesenia československej zástavy na dom Samčíkovcov zaznamenali v Pamätnej izbe v Sklabini, na základe informácii z Múzea SNP v Banskej Bystrici.
Deň 21. august 1944 sa stal pre partizánske hnutie v Turci historickým dňom. Priestor Kantorskej doliny sa zdal primalý partizánskej brigáde, preto sa predpoludním zhromaždila na Kantorskej lúke, kde ju veliteľ oboznámil s novými úlohami a poučil, ako sa treba správať voči civilnému obyvateľstvu. Potom zišla z hôr Kantora. Popoludní o 13. hodine partizáni obsadili Sklabinský Podzámok a Sklabiňu, kde spolu s Revolučným národným výborom vyhlásili obidve obce za prvé oslobodené územie a súčasne aj obnovenie Československej republiky. Pri tejto príležitosti vyvesili na dome horných Samčíkovcov československú zástavu.
P. A. Veličko v priebehu tohto dňa utvoril pri I. partizánskej brigáde mínerský oddiel Ladislav pod velením Ladislava Peškeho. Večer prijal na svoju základňu v priestore Sklabine prvú časť organizátorskej partizánskej skupiny Jána Ušiaka zo Sovietskeho zväzu. Novodobé dejiny zaradili tento deň medzi nezabudnuteľné, pamätné a významné dni v národnooslobodzovacom boji.
Štefánika majora Viliama Žingora a francúzsky oddiel kapitána de Lanuriena. Spolu s Revolučným národným výborom vyhlásili Sklabiňu, ako prvú obec na Slovensku, za slobodné územie Československa a na miestny Samčíkov dom vztýčili československú zástavu.
O pár dní, 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ako odozva na nemeckú agresiu. Sklabinskí pamätníci hovoria, že partizánske hliadky vtedy kontrolovali každé auto, aj človeka, ktorý chcel vstúpiť alebo vyjsť z dediny. O mesiac neskôr, keď pred obrovskou presilou ustúpili partizáni do hôr a po potýčke, pri ktorej zahynul nemecký vojak, obsadili Nemci Sklabinský Podzámok a vypálili ho. Zo Sklabine odvliekli 144 ľudí, 24 z nich zavraždili na Bukovinách a desiatky odvliekli do Nemecka.
Túžba po slobode
Pamätníkov udalostí z roku 1944 už medzi nami veľa nie je, no v Sklabini ich ešte niekoľko žije. Jednou z nich je dnes 85-ročná Želmíra Majerčíková, ktorá mala v tom čase desať rokov.
„Spolu s mojimi súrodencami sme si ako deti príliš neuvedomovali, čo sa deje, lebo doma nechceli, aby sme aj my žili v strachu a tak, keď sa rodičia rozprávali o vážnych veciach, zatvorili sa vedľa v izbe. Chránili nás pred správami, ktoré by nás mohli ohroziť,“ spomína si Želmíra Majerčíková. Zároveň si vybavuje, ako do domu Samčíkovcov prichádzalo nákladné auto plné cudzích mužov.
„Vedeli sme, že sa tam schádzajú partizáni. Aj môj otec ich podporoval a v noci pomáhal s nakladaním potravín a zásob, ktoré sa im vozili do Kantorskej doliny. Ich pobyt v Sklabini narušil náš dovtedy bežný a relatívne pokojný život. Samozrejme, mnohí ľudia sa aj báli z toho čo bude, neskrývali obavy z nemeckej pomsty, no túžba po slobode prekonala aj strach,“ referuje pamätníčka.
Hrdinstvo a obavy
Zmiešané pocity mali ľudia aj pri vyvesení československej zástavy na dome Samčíkovcov.
„Keď sa to stalo, bola som doma s mamou a osemmesačným bratom. Bolo to
