Poďme pekne od začiatku, ako ste sa dostali k hokeju?
S kamarátmi z ulice sme si povedali, že chceme byť hokejisti. Išli sme na zimný štadión a prihlásili sa. Začal som ako osemročný v roku 1977. Po absolvovaní prípravky ma učil hokejovú abecedu tréner Beniač a od štvrtého ročníka základnej školy Ladislav Jesenský. Tento kormidelník ma sprevádzal až po seniorskú kategóriu, pričom v doraste spolupracoval s Pavlom Vojtášom.
Museli vás dlho prehovárať, aby ste sa stali brankárom?
Rastislav Rovnianek
Narodený 23. mája 1969 v Martine. Absolvent Žilinskej univerzity. V najvyššej slovenskej súťaži nastúpil za Martin, Slovan Bratislava a Zvolen, pričom s každým zo spomínaných družstiev získal aspoň jeden cenný kov. Pod Pustým hradom bol brankárskou jednotkou tímu, ktorý v sezóne 2000/2001 vybojoval majstrovský titul. Veľmi dobré meno si urobil aj vo Veľkej Británii, keď s mužstvom Notthingam Panters dokráčal až na anglický klubový hokejový trón. Za reprezentáciu nastúpil dvakrát v drese prvého tímu a dvakrát za Slovensko B. Premiéru v národnom mužstve absolvoval v súboji proti Rumunsku, pričom na súpiske vtedy bolo viacero kvalitných hokejistov vrátane Petra Šťastného. Zachytal si i na Nemeckom pohári, keď ho tréneri poslali na ľad v stretnutí s domácim celkom. Kormidelník Jozef Golonka ho zobral i na predolympijskú kvalifikáciu do Oberhausenu, kde si Slováci vybojovali postup na ZOH 1998 do Nagana.
Vždy, keď sme hrali za domom či už futbal, alebo hokej, tak ma bavilo chytať a tešilo ma, keď mi chalani nemohli streliť gól. Bolo to tuším druhý rok po tom, ako som sa dal na hokej, keď sa tréner spýtal, kto pôjde do brány. Hneď som sa prihlásil a bolo rozhodnuté.
Váš otec Peter sa okolo športu dlho točil a stále točí či už ak novinár, alebo funkcionár. Akú úlohu zohral vo vašej kariére?
Podpora rodičov je absolútne kľúčová, predovšetkým v začiatkoch kariéry a našim za všetko veľmi pekne ďakujem. U nás bol šport každodennou témou. S otcom sme sa o ňom rozprávali, pozerali spoločne športové prenosy, potom ich rozoberali. Bral ma na rôzne športové podujatia a viedol ma aj k iným športom. Ešte ako žiak som hrával futbal za Martin, naučil som sa rekreačne hrať hádzanú, basketbal, určitý čas som sa venoval plávaniu či vodnému pólu, tiež sme chodili lyžovať. Táto všestrannosť mi v kariére výrazne pomohla a všetkým mladým hokejistom to stopercentne odporúčam.
Do seniorského hokeja ste vstúpili ako sedemnásťročný v roku 1986. Spomeniete si ešte niekedy na tieto časy?
Prvý kontakt s mužským hokejom som mal už ako pätnásťročný, keď ma na prípravný zápas proti Spišskej Novej Vsi vytiahol z dorastu tréner Macoszek a dal mi šancu chytať jednu tretinu. Pamätám si, že v tom zápase som striedal Jozefa Haščáka, ktorý neskôr robil vedúceho mužstva v Trenčíne. V roku 1986 sa mi už podarilo vybojovať v kádri áčka, ktoré pôsobilo v I. slovenskej národnej hokejovej lige, pevnejšie miesto. Bol som šťastný ,ale zároveň mal rešpekt, veď v šatni sedeli skúsení hráči ako Jaro Markovič st., Laco Spišiak, Marián Brúsil, Bohuš Salajka, kariéru začínali Zdeno Cíger, Róbert Švehla, Miro Kluch, Roman Kontšek a ďalší. V tej sezóne bol v bránke Peter Ševela, ale odišiel na dva roky preč, a to bola moja šanca. V sezóne 1987/1988 prišiel gólman Bahník z Pardubíc, s ktorým som sa striedal, ďalšiu sezónu sme boli dvojička s brankárom Galisom.
V sezóne 1989/1990 však Martin vypadol o súťaž nižšie...
Sezóna nám veľmi nevyšla a v závere sa k nám obrátilo chrbtom i športové šťastie. Z federálnej ligy nečakane vypadol Slovan Bratislava, a tak sme sa o poschodie nižšie zosunuli aj my. Dôležité však bolo, že sa mužstvo nezlomilo a v najkratšom možnom čase sa vrátilo späť.
Deväťdesiate roky minulého storočia patria k najkrajším v histórii martinského hokeja. Čo stálo za touto úspešnou érou?
