TURIEC. Keď som prišla s novinárskou iniciatívou Ženy ženám, netušila som, či nešliapnem poriadne vedľa. Koľko žien, ktoré sa túžia vyjadriť a chcú niečo povedať, vôbec v Turci máme? Nemala som ani páru. Keď mi v týždni pred Vianocami zvonil telefón a ozývali sa ženy, ktoré sa niekde dopočuli, že som rozposlala e-maily a tiež sa chceli zapojiť, cítila som, že otvoriť tému ženských potrieb a postavenia žien v spoločnosti na úrovni nášho regiónu bol správny krok. Zrazu som vnímala, aký veľký potenciál silných šikovných žien v Turci máme.
Priania od žien pre ženy neboli len želaniami, vyjadrili potreby
Vianočné priania boli plné podpory, emócií a nefalšovane prežitých skúseností. Niektoré ženy zapriali niečo milé a pekné, iné sa vyjadrili aj k postaveniu žien v spoločnosti či k tomu, ako sa cítia byť rešpektované.

Úprimne, ešte vždy mi dokáže vziať dych, keď si pri šálke kávy uvedomím, koľko ľudí v spoločnosti chápe feminizmus ako vulgarizmus. V očiach mnohých predstavuje feminizmus nejaké pofiderné zoskupenie agresívnych naštvaných zúfalých žien, ktoré sa združujú niekde v tmavej pivnici a pichajú špendlíky do handrových bábik výhradne mužského pohlavia. Prepáčte mi tú nadsádzku, no snažila som sa len demonštrovať, aké je to posudzovanie feminizmu vlastne celé absurdné.
Feminizmus je totiž oveľa viac, než "len" práva.
„Ženy majú rovnaké možnosti i práva, môžu nosiť nohavice, pracovať aj vo vedúcich pozíciách, tak na čo im je feminizmus?“ Počúvam často vo svojom okolí. Od mužov i od žien. Žiaľ, aj niektoré ženy prebrali dezinterpretáciu feminizmu. Veľa úspešných žien na vysokých pracovných postoch často spomína, že potrebu feminizmu necítia a veria, že svoje postavenie si vydreli vlastnou šikovnosťou. Ak to zvládli ony, zvládnu to istotne aj ďalšie. Ok. Nehádam sa. Paradoxom však ostáva, že tieto ženy akoby úplne zabudli, že na poste, na ktorom sa práve ocitli sú najmä vďaka feminizmu a rokom tvrdej práce a odhodlania ostatných odvážnych žien, ktoré tu boli kedysi pred nimi.
"Strašiak" menom feminizmus
Okrem novinárky som aj mama. Mama samoživiteľka. Takmer všetky moje pracovné pohovory sa nezaobišli bez otázky: „Máte deti?“ alebo ešte horšej taktickejšej poznámky: „A čo tá diera v životopise?“

O tom, aké ponižujúce pre mňa bolo vysvetľovať, že svoje dieťa mám v prípade núdze kde nechať, nateraz taktne pomlčím. Áno, je to protizákonné, máte pravdu. Tým by malo byť predsa všetko vyriešené, zákon je zákon a feminizmus netreba. No potom je tu ešte jedno áno. Áno, deje sa to. O ženách, ktoré bežne na pracovných pohovoroch „musia sľúbiť“, že sa ešte pár rokov nedajú nikým oplodniť ani nehovoriac. A na toto nám je ten „strašiak“ feminizmus. Aby práva nielen boli dané, ale aby sa aj rešpektovali. Schválne, ktorí zamestnávatelia sa pýtajú mužov na pracovných pohovoroch otázku: Ako mienite skĺbiť prácu s rodinou?
Feminizmus nie je žiadny bojkot proti mužom a nie je ani o ich kritizovaní. Je o vzdelávaní a posúvaní spoločnosti vpred. Feminizmus je o potrebách, je o sebavedomí, je o možnosti vyjadriť sa a stanoviť si hranice, ktoré by malo okolie rešpektovať. Feminizmus je o podpore, morálke, slušnosti a o búraní spoločenských stereotypov. Je to beh na dlhú trať, no kým znejú hlasy odvážnych žien, spoločnosť sa hýbe lepším smerom pre nás aj budúce generácie našich dcér.

Zneli hlasy žien z Turca. Ešte v nedávnej minulosti by znieť nemohli. Nezáleží na tom, či ženy, ktoré sa zapojili do iniciatívy Ženy ženám sú, alebo nie sú feministkami. Tieto ženy si vyjadrili vzájomnú podporu a povedali nahlas, ako to cítia a ako by to chceli. V časoch, keď mužská väčšina rieši v parlamente ženské maternice, je dobré si pripomenúť našu ženskú silu a spolupatričnosť. To, že jedna druhej dokážeme bezpodmienečne priať aj byť oporou. Sme to jedine my, ktoré máme právo a možnosť rozhodovať o vlastných životoch.
Na Vianoce si pre nás ženy prajem, aby naše hlasy zneli naďalej a boli brané vážne a s rešpektom. Nech sme zdravé, šťastné, odvážne, hlboké a divoké, ako naše nekonečné ženské duše.