ŠTEFAN BALOŠÁK
Narodený 23. novembra 1972 v Martine. Slovenský šprintér, ktorého parádnou disciplínou bol beh na 400 metrov. Účastník dvoch olympijských hier – Atlanta 1996 (14. miesto), Sydney 2000 (44. miesto). Štartoval tiež na MS 1997 v Aténach (19. miesto) a ME v Helsinkách 1994 (7. miesto) a ME v Budapešti 1998 (21. miesto). Na európskom šampionáte v Helsinkách sa stal prvým Slovákom, ktorý sa na tomto fóre prebojoval do finále. Stále je držiteľom slovenského rekordu v behu na 400 m, ktorý má hodnotu 45,32 sekundy a zabehol ho v Atlante. Bol členom štafety, ktorá v roku 2000 vytvorila slovenský rekord v behu na 4 x 400 metrov. Ten má hodnotu 3:06,02 min a takisto platí dodnes. Má sedem medailí z majstrovstiev Československa (dve zlaté, päť strieborných) a deväť titulov majstra Slovenska. Slovenský atlét roka 1996. Počas kariéry pretekal za ZŤS Martin a Duklu Banská Bystrica. Aktívnu kariéru ukončil v roku 2000.
Osobné rekordy
100 metrov: 10,7 s
200 metrov: 21,11 s
300 metrov: 32,81 s
400 metrov: 45,32 s
800 metrov: 1:49,00 min
diaľka: 630 cm
Atletike sa venovali i vaši dvaja starší súrodenci Ľuboš a Jana. Keby nebolo ich, stali by ste sa jedným z najlepších slovenských šprintérov?
Starší brat Ľuboš bol môj vzor, trénoval v martinskom klube, a tak ma ako dvanásťročného zobral na štadión. Ďalšia možnosť, ako sa dostať v Martine k atletike, boli Turčianske hry. Možno by si ma na nich tréneri všimli a aj tak by som skončil v atletickom klube.
V knihe venovanej okrúhlemu výročiu martinskej atletiky som sa dočítal, že ako chlapec ste spadli do studne a nebyť starej mamy, mohla celé vec skončiť veľmi zle. Je to pravda?
V živote som zažil niekoľko situácií, po ktorých som si mohol povedať, že som sa druhýkrát narodil. Táto však bola pravdepodobne najhoršia z nich. Stalo sa to v lokalite neďaleko Fatry, kde mal otcov kamarát záhradku a vtedy opravovali, tuším, strechu na chatke. Mali tam i studňu, ktorá bola prekrytá, nebolo ju dobre vidieť, a tak som do nej spadol. Nebyť pohotového zásahu starej mamy, naozaj sa to mohlo skončiť tragicky.
Prejdime radšej na športovú tému. Už ako 16-ročný ste zabehli 200 metov za 21,90 sekundy, čo bol vtedy československý dorastenecký rekord. Nechceli ste behať skôr kratšie šprinty?
Časom sa to vždy nejako vyprofiluje a tréneri zistia, ktorá trať vám najviac sedí. Viem, že spomínaná dvestovka sa bežala na pražskom Strahove a pre mňa bola veľká motivácia súťažiť na tomto štadióne. Tento výsledok mi otvoril dvere do reprezentácie, keď ma nominovali do šprintérskeho juniorského kvarteta, ktoré sa predstavilo v štafete na 4 x 400 metrov na pretekoch Družba, čo bolo prestížne zápolenie krajín vtedajšieho socialistického bloku. Na nich svojím spôsobom začala moja štvrťkárska cesta.
Po juniorskom svetovom šampionáte v roku 1990 ste dostali ponuku napredovať v atletike a zároveň študovať na americkej univerzite. Prečo ste túto šancu nevyužili?
Mal som ponuky na štipendium asi z troch univerzít. Atletiku som nevnímal tak, že ma raz bude živiť, skôr som si ju užíval, v pozitívnom slova zmysle som sa ňou zabával. V princípe bolo jedno, či sa jej budem venovať doma alebo v zahraničí. Takisto moja angličtina nebola ideálna. Na strednej škole sme ju mali len v druhom polroku od tretieho ročníka aj to ako nepovinný predmet. Vtedy sa ešte v našom školstve preferovala ruština.
Čo sa ešte dočítate
- Čo Štefana Balošák zdržalo tak, že nestihol zápis na vysokú školu
- Prečo uprednostnil atletiku pred nadštandardne platenou prácou v banke
- Ako si spomína na olympiádu v Atlante, kde na 400 m zabehol doteraz platný slovenský rekord
- Ako sa na svetových podujatiach správali americkí atléti
- Ako opísal povahu svetového rekordéra v trojskoku Jonathana Edwardsa
- Čo bolo príčinou jeho nepríjemných zranení, pre ktoré radšej ukončil kariéru
- Čo hovorí na to, že jeho slovenský rekord na 400 metrov oslávi v lete 25 rokov
- Ktorým slovám Štefana Balošáka nechcel uveriť olympijský medailista a európsky šampión na 400 metrov Roger Black