ať vykorisťovať. Pre tých, čo sa nemôžu pamätať – tým sa chcelo povedať, že vykorisťovaný robotník sa mal lepšie než ten, čo zdanlivo vládol... Mnohí sa ale pamätáme, že keď bývalý režim, ktorý vládu robotníctva niesol vo svojom znamení, už nevratne padal na kolená a potom do minulosti, ako sa vtedy práve robotníci a ďalší zamestnanci tešili, že už krivda odchádza a že teraz to už bude naozaj ono. Ani len netušili, čo ich čaká. Že jedna totalita, tá politická a neskrývaná, síce mizne, ale prichádza niečo veľmi podobné, ale dômyselne skryté za hordami zmlúv, paragrafov, bielych golierov, zdravých zubov a najmä medových slov a úmyslov... Mám na mysli všetko to, čomu sú dnes vystavení zamestnanci.
Každý môžeme prispieť do „zápisiek slovenského zamestnanca„ svojim, priateľovým alebo hoc odpočutým príbehom. Sú to doslova horory. Ich hlavným námetom je čoraz menej brehé vydieranie. V mnohých prípadoch, žiaľ, stoji zamestnávateľ na pozícii vydierača a jeho zamestnanec na pozícii vydieraného. Príčina je jasná – málo práce, veľa ľudí. To je dôvod, prečo sa ľudia k ľuďom správajú neľudsky, tváriac sa ako bohorovní, že tak už to v biznise chodí.
Stačí len počúvať, a už sa dozviete, aké normálne je, že zamestnávateľ vyžaduje od zamestnanca stále viac práce za rovnakú plácu, aké normálne je nútiť ho pracovať v sobotu, v nedeľu či v noci bez príplatkov alebo len s nejakou almužnou navyše, aké normálne je nútiť zamestnanca k evidentnému porušovaniu predpisov, napríklad k podpisu potvrdenia o absolvovaní školenia o bezpečnosti pri práci, hoci žiadne školenie nebolo (lebo je drahé), aké normálne je chodiť do práce nemocný, lebo kto si dnes môže dovoliť maródku a čo by si o tom pomyslel zamestnávateľ... Schválne spomínam extrémy – a je ich oveľa viac – lebo práve tie v sebe nesú správu o stave vecí i mysle. Zamestnávateľovi už často nepripadá nijako zvláštne chcieť na svojom zamestnancovi, aby vykonal čo možno najväčší diel práce zadarmo, teda nie aby pracoval, ale aby sa obetoval, no a zamestnancovi už nepripadá nijako mimoriadne, že v takomto prípade si môže dovoliť urobiť len jediné - držať hubu a krok. To sa s obľubou hovorilo práve pred tými tridsiatimi rokmi, vtedy to bola taktika, ako prežiť v duševnom zdraví. Dnes je to, zdá sa, jediná taktika, ako prežiť vôbec. Ako si udržať aj tú biedne platenú prácu aj za cenu vlastnej dôstojnosti. Ak sa ľudia kedysi nechceli verejne vyslovovať, ak mali obavy či iné zábrany, tak ručím za to, že nikdy nebolo také ticho, aké panuje dnes, keď je akože sloboda.
V spoločnosti sa dnes hovorí o mnohých otázkach, pretriasajú sa týrané ženy, drogovo závislí, výchova detí, ale aj opustené zvieratá a zbytočne porúbané stromy. Všetko sú to užitočné témy. Jedna je však akoby tabu. Vzťah zamestnávateľ – zamestnanec. Hoci práve ten patrí určite medzi najväčšie abnormality súčasnosti. Našťastie, nie všade. Držím úprimne palce všetkým, ktorí pochopili, že zamestnanci sú najväčším bohatstvom každej firmy a že sebavedomý tím ľudí, ktorí sú spokojní s prácou i plácou, ale aj s klímou a vážnosťou, ktorú požívajú, dokáže zázraky. Žiaľ, na mnohých pracoviskách vládnu úplne iné, doslova koloniálne pomery, keď majitelia firiem si myslia, že vlastnia nielen stroje, počítače, telefóny a faxy či svoju značku, ale aj svojich zamestnancov. A že zmluvy sú len na to, aby neplatili. Tento hlboký omyl, svojim obsahom totalitný, však mlčaním nikto ani neporazí, ani na pravdu neobráti.