Pri príležitosti Dní Milana Hodžu 2005 bol minulý týždeň v Turci aj jeho vnuk – John Palka. Organizátori spomienkových osláv mu pripravili bohatý program. Bol v ňom aj priestor na novinárske otázky.
S akými pocitmi ste pred rokmi prijali rozhodnutie slovenskej vlády splniť želanie vášho starého otca - Milana Hodžu, aby mohol po prevezení telesných pozostatkov na Slovensko spočinúť v rodnej zemi?
S veľkým zadosťučinením a s radosťou. Na Slovensku som vtedy nebol po prvý raz, ale ten prevoz a všetko okolo neho - to bola mimoriadna udalosť pre celú našu rodinu, ktorá sa nedá s ničím iným porovnať. Vyvolalo to u mňa pocit hrdosti na rodinu, na prácu starého otca, ktorú som dovtedy nevnímal v celom dosahu a už vôbec nie všetko som chápal. Najmä historické udalosti a súvislosti, ktorých bol starý otec svojho času aktérom a tvorcom. V Martine som sa veľa nového dozvedel. Vyšla tu publikácia o Milanovi Hodžovi, bolo tu viacero prednášok, ktoré som absolvoval. V mnohom boli pre mňa poučné. A aj to na mňa hlboko zapôsobilo.
Aký bol váš program v Martine v minulom týždni?
Absolvoval som celý program Hodžových dní až po služby Božie v Sučanoch v nedeľu.
Akú známku by ste zaň dali organizátorom?
Všetko v ňom bolo veľmi dôležité. Vedecká konferencia, divadelná hra, koncert pre mladých, zapojenie študentov - veľmi mi na nich záleží, veď som bol celý život profesorom. Teší ma, že sa udelila Cena dr. Milana Hodžu vedcovi Pavlovi Lukáčovi. Žiaľ, už len In memoriam. Bol to on, ktorý sa celou autoritou svojej osobnosti zaslúžil o to, aby telesné pozostatky Milana Hodžu nakoniec pochovali na Slovensku.
Vy sám sa venujete odkazu Milana Hodžu?
Posledné štyri roky sa zaoberám rodinnou históriou, písaním osobných memoárov. Takže, čokoľvek sa dozviem nové, všetko je pre túto prácu prínosné. Zahĺbil som sa do nej a príprava memoárov mi priniesla neočakávane veľa nového, pre mňa neznámeho, zo života starého otca. O mnohých veciach som síce vedel, ale až dnešné poznanie mi prinieslo nový kontext - z hľadiska histórie i rodinných udalosti. Ako keby som objavoval moju vlastnú históriu - aj z Hodžovskej aj Palkovskej stránky.
Spomínate si ešte nejako na svojho starého otca?
Mal som päť rokov, keď zomrel. Tých kontaktov ani nebolo. V tom čase, keď prišiel do USA, bol už veľmi chorý, takmer si na neho nepamätám.
Ako vnímajú Milana Hodžu Slováci v USA?
Táto generácia ho už nevníma ako veľkú osobnosť. Jeho pomník, ktorý je v Chicagu, bol ale postavený krajanmi, nie rodinou - sedem rokov po jeho smrti. Takže vtedy bola pamäť medzi krajanmi živá. V 1954, desať rokov po smrti M. Hodžu, bola v New Yorku konferencia - bol som tam ako študent a už vtedy som bol dosť prekvapený, koľko významných ľudí tam prišlo. Vtedy to bolo živé. Teraz, pri prevoze pozostatkov, na bohoslužby neprišlo veľa ľudí zo slovenskej komunity. Čas poznačil osobnú spomienku na neho. To je už iná generácia ľudí. Veľmi uznávaný a milovaný napriek kontroverznosti jeho činov bol vo svojej generácii.
Čo z programu Hodžových dní v Turci vás najviac oslovilo?
Všetko. Ale snáď najviac to, že do Martina prišla delegácia dolnozemských Slovákov prevziať si Hodžovu bustu. Neviem to povedať presne, ale vnímam to ako niečo veľmi pozitívne. Dokázali tým, že spomienka na Hodžu je asi živá viac, ako som očakával. Cítim to ako výnimočnosť.
Prekvapili ste peknou slovenčinou. Ako ju pestujete?
V posledných rokoch sa stýkam viac s rodinou na Slovensku. Ten kontakt s jazykom nebol vždy v mojom v živote dominantný, najmä počas štúdia chýbal. No, našťastie, nezabudol som ho a dnes ním často hovorím.