Aké boli? Aké sú problémy poskytovateľa tejto služby? Využívajú občania sociálno-prepravnú službu (ďalej SPS)? Kam sa najčastejšie prostredníctvom nej prepravujú?
Zo štatistiky martinského Samaritánu vyplýva, že auto SPS je využívané nepravidelne. Sú dni, kedy šofér stihne desať až pätnásť objednávok a sú aj také, kedy SPS nepotrebuje nikto. Najhektickejšie bolo obdobie minuloročných vianočných sviatkov, kedy z martinskej nemocnice „hromadne„ prepúšťali pacientov domov či už natrvalo alebo len na priepustku a čakanie na sanitku bolo neúspešné či príliš zdĺhavé. Stalo sa, že človek pohybujúci sa pomocou bariel – aj keď len dva dni po operácii – predsa bol posúdený ako občan schopný dopraviť sa domov „po svojich„, a tak nemal nárok na odvoz sanitkou. Šofér SPS Igor Lamoš mal vďaka tomu, najmä na Silvestra, rušný pracovný deň. Klienti so záujmom o odvoz sa nestihli nahlásiť 24 hodín vopred, ako je zaužívaným zvykom, a tak sa jazdy „ukladali„ za sebou a občania museli čakať, kým bolo auto voľné. Že museli zaplatiť 20 korún za 1km, čo je 10-krát viac ako za odvoz sanitkou a čo je pre väčšinu občanov náročné, to zodpovedných za rezort zdravotníctva a sociálnu pomoc v tomto štáte netrápi.
Vo výhode sú aspoň tí občania, ktorým bol priznaný nárok na príspevok na prepravu. Títo môžu žiadať preplatenie 90 percent svojich výdavkov spojených s prepravou, a to až do výšky 2500 korún mesačne. Oprávnenou osobou na tento príspevok je občan s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaný na individuálnu prepravu, ktorý nevlastní osobné motorové vozidlo, nepoberá príspevok na prepravu osobného motorového vozidla a nie je mu poskytovaná prepravná služba v zmysle zákona o sociálnej pomoci.
Hoci zmyslom SPS bolo v začiatku pomáhať zdravotne postihnutým občanom pri zlepšení mobility v prístupoch na úrady, rôzne inštitúcie, kultúrne, športové a iné podujatia, dnes je realita iná. SPS v podstate supluje odvoz sanitkami do nemocnice, na polikliniku a iné zdravotnícke zariadenia. Keď sa má občan rozhodnúť, či strávi takmer celý deň vďaka čakaniu na sanitku v neútulnom nemocničnom prostredí, alebo si radšej priplatí a ušetrí si často hodiny čakania, rozhoduje túžba byť čo najskôr doma. A tak šofér SPS najčastejšie vozí občanov na lekárske vyšetrenia a kontroly, dialýzu a podobne, do a z rôznych zdravotníckych zariadení. Mnohé z nich nie sú vybavené vhodnou prístupovou cestou pre imobilných občanov pohybujúcich sa na vozíčku – prekáža štrkom vysypaný povrch, do ktorého sa kolesá vozíčka vnárajú a sťažujú jeho pohyb, prekážajú schody bez naklonenej plošiny alebo koľajnicových líšt, v zdravotnom stredisku v Košútoch dokonca nie je výťah...
Našťastie, do veľkých nákupných stredísk sa dá dostať lepšie, a tak Samaritán asistuje svojim stálym klientom aj pri ich pravidelných mesačných nákupoch. Obchodné giganty, vedomé si zisku z ktorejkoľvek peňaženky, svoje prístupy upravili aj pre vozičkárov. Možno, keby bola korupcia lekárov povinná a nie naoko potieraná, našli by sa financie aj na rekonštrukciu prístupových ciest pre zdravotne postihnutých, zlepšila by sa aj podpora prepravnej služby, len potom by ju už naozaj nikto nevyužíval, lebo kvôli výdavkom na úplatky by neostalo na nič iné... Trochu absurdný odklon od reality? A predsa tak blízky ľahostajnosti a chladu v medziľudských vzťahoch civilizovaného 21. storočia.
Kto pomôže zdravotne postihnutým v ich prirodzenom ľudskom práve na dostupnosť nielen zdravotníckych služieb? Kto donúti kompetentných k zákonnej podpore všeobecne prospešných služieb, napríklad aj SPS, ktorú poskytuje nezisková organizácia Samaritán? Kto bez ohľadu na svoj vlastný prospech je ochotný čokoľvek pozitívne zmeniť vo vzťahu k handicapovaným spoluobčanom a pomôcť im? Kto?!
Áno, nájdu sa jedinci, ktorým ešte nie je všetko jedno, nájdu sa dokonca aj sponzori ochotní financovať aspoň symbolicky časť nákladov spojených s činnosťou SPS. Im patrí poďakovanie toho pána o barlách, ktorý nemá nárok na sanitku len preto, lebo už vie chodiť „po svojich„, im patrí poďakovanie tých, ktorí vďaka Samaritánu absolvuje opakované návštevy dialyzačného centra, im patrí poďakovanie všetkých zdravotne postihnutých, ktorí využili SPS napriek vysokej platbe za úhradu (keby štát plnil svoje povinnosti, ktoré deklaruje v zákone – napr. podporu prepravnej služby – cena za 1 km by bola podstatne nižšia). Ich nezatvrdnutým srdciam patrí úprimné slovo vďaky. Láske v nich...Lýdia Černegová
