Ako poslanec mestského zastupiteľstva mám skúsenosti s prácou v sociálno–zdravotnej komisii MsZ a viem, ako funguje tretí sektor a že funguje na základe toku financií aj z fondov samosprávy. Vynaložené aj verejné prostriedky na funkciu týchto neziskových organizácii sa však strácajú vo vysokých režijných nákladoch a na samotný cieľ - pre bezdomovcov, siroty, dôchodcov a podobne - sa dostane len zlomok z vynaloženej sumy. Pán Diškanec je však osobitý zjav – altruista, alebo inak dobrodinec, ktorý vidí svoj zmysel života v pomoci svojim blížnym, v pomoci iným ľuďom, nehľadiac na osobný prospech. Nie je to človek, ktorý kalkuje s verejnými financiami alebo oficiálnym sponzoringom, svoj život netrávi v debatách s úradníkmi samosprávy, poslancami zastupiteľstiev či podnikateľmi, neukazuje sa v médiách ani na recepciách, ale svoj čas trávi s tými, ktorým nezištne pomáha.
Ako poslanca mestského zastupiteľstva ma zahanbuje a neviem to celkom dobre stráviť, keď mesto postaví svoju administratívnu mašinériu proti niekomu a niečomu, ako vytvára pán Diškanec. On totiž realizuje svoj sociálny projekt tak ako to má byť, bez čakania na jeho prefinancovanie niekým iným, bez filtrovania financií vo svoj prospech. Pamätám sa na jedno zasadnutie mestského zastupiteľstva, kde vedenie mesta spochybnilo zákonnosť existencie verejného kempu a padli aj slová o buldozéroch a búraní, o neprispôsobivosti pána Diškanca a podobne. Na inej schôdzi mestského zastupiteľstva sme si vypočuli osobne pána Diškanca ako veľmi nekonformne, ale pre toho, kto rozumie významu slov aj medzi riadkami, veľmi presvedčivo zdôvodňovať svoju životnú cestu.
Je mi smutno z toho, že my, poslanci v Martine, sme nedokázali zabezpečiť účinnú pomoc pánovi Diškancovi pri komunikácii s orgánmi mestského úradu, že mu mesto s vďakou nevyjde v ústrety a nepomôže mu legalizovať to, čo mesto nedokáže účinne riešiť samé
Pre mňa je pán Diškanec so svojím verejným kempom nasledovaniahodným príkladom. Pre mňa je onou „osobnosťou roka„, reprezentuje tzv. „štvrtý sektor„ – to znamená ľudí, ktorí pomáhajú tým druhým napriek prekážkam, napriek nevôli oficiálnych orgánov či oficiálneho tretieho sektora. A to len preto, lebo v tom vidia svoju životnú cestu.
Prosím týmto aj svojich kolegov poslancov, aby sme hľadali cestu nie ako zbúrať, ale ako podporiť existenciu „verejného kempu„ pre bezdomovcov, ako ho zbaviť pečate „nelegálnosti„. Zástupcov mestského úradu vyzývam, aby prestali využívať stavebné konania a orgány mesta ako nástroj „umravňovania„ nielen pre nepohodlných a „niekomu nežiadúcich„ investorov do turistického ruchu (Martinské hole či obchodné reťazce Kaufland), ale aj ako represívny nástroj voči ľuďom realizujúcim sa v službe druhým.
Je cťou pána Diškanca, že svoj kemp pre bezdomovcov nesituoval niekde k plotu mestského „bambuskového„ smetiska, kde by tzv. „neprispôsobivých občanov„ najradšej videli niektorí predstavitelia mesta. Držím mu v jeho poslaní palce.
Slavomír Šuch
(autor je súkromný lekár, člen mestskej rady a poslanec Mestského zastupiteľstva v Martine)
Autor: Slavomír Šuch