Želmíra Bukovská vlastní viac ako tisíc starých pohľadníc
Zbieranie starých pohľadníc bolo spočiatku náplňou jej práce. Niekoľko rokov pracovala ako vedúca oddelenia vecných pamiatok v Matici slovenskej, kde do archívu hromadila vzácne starožitnosti z povál starých domov. Len pohľadníc má táto ustanovizeň v archíve vďaka nej niekoľko tisíc. Preto sa na ňu raz obrátila príbuzná, ktorá potrebovala získať peniaze. Matici ponúkla tristo pohľadníc s náboženským motívom z konca 19. storočia. Tá však záujem nemala, zatiaľ čo pani Želmíra Bukovská z Martina áno. To bol jej prvý súkromný zväzok. Kúsky z neho sa jej zapáčili a dala sa do rozširovania unikátnej zbierky. Za tridsať rokov sa jej poriadne rozrástla. „Ešte pred desiatimi rokmi som ich mala toľko, čo sa vopchalo do tohto prúteného košíčka,„ ukázala na stredne veľký, no za to plný košíček na zemi. „Ostatok mám uložený v kuchyni v drevenej skrinke. Mám ich vyše 1200, ale koľko ich je presne, to neviem. Keď sme ich so známym ukladali do škatule, tak ich bolo po 100 – 150 po téme vo zväzku. Raz ich možno aj porátam, čo ja viem?„ zastrájala sa roztopašne Želmíra Bukovská, ktorá si na tento účel čas stále nenašla. Osemdesiatdvaročná zberateľka, ktorá vyzerá napriek svojmu veku mladistvo a čiperne, je vo svojej bývalej práci stále aktívna. Hoci je dávno na dôchodku, stále si ju pýtajú k prehliadke Slovenskej národnej knižnice a Národného cintorína. Vedia, že jej výklad nie je obyčajný. Ako vnučka slávneho národovca Jána Bibzu st. z Mošoviec, inak reštaurátora starých kníh, má k histórii a Martinu veľmi blízko. Aj informácie si vždy dáva dokopy z viacerých zdrojov. A mnohokrát povie aj to, čo by sme sa zo žiadneho písomného zdroja nedozvedeli.
Pohľadnice rozprávajú
Najväčší skvost okrem pohľadníc s náboženskou tematikou z 19. storočia tvoria pohľadnice, na ktoré odosielateľ pripísal k maďarsky písanému pozdravu aj najstarší dátum 1908. Veľká časť pochádza aj z obdobia, kedy na známkach kraľoval Tomáš G. Masaryk a aj tie po druhej svetovej vojne. Patria medzi tie maľované a teda i najkrajšie. Popisky na ich rube veľa prezrádzajú a zberateľke sa po ich prečítaní objaví aj konkrétny príbeh či osoba, od ktorej konkrétnu pohľadnicu dostala. Keď nám na obrázku ukázala zaľúbenú dvojicu, tvár jej ožila pobaveným úsmevom. Hneď nám bolo jasné, že kolekcia 
zamilovaných pohľadníc s vyznaniami má niečo do seba. „Zostali sme donedávna partia spolužiakov, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. Držali sme spolu, takže keď jeden spolužiak, ktorý bol na staré kolená chorľavý a nemal už žiadneho rodinného príslušníka, starala som sa oňho ja. Keď sa pominul, likvidovali jeho pozostalosť. Nič som si z nej neodniesla. Iba pohľadnice. Veľmi staré. A nie obyčajné. Dostala sa mi do rúk ľúbostná korešpondencia jeho rodičov za mladi. Naozaj chutná. Na niektorých som sa z chuti pobavila. Poznala som ich totiž vo vyššom veku a z toho, čo si písali, sa z nich nič nezachovalo. Preto, keď som si spomenula na ich vyznania, vždy som sa zasmiala,„ zachichotala sa a vzápätí vyrukovala s ďalším príbehom. Tentoraz bolo na obrázku nahé dievča. „Jeho otec zbieral aj akty, i keď mal zvláštny svetonázor. Ku každému aktu pripísal morálne poučenie: Ženská krása je síce všetko, ale tá duševná je nadovšetko!„
Zvláštna odmena za uzdravenie
O širokom okruhu známych zberateľky Želmíry Bukovskej napovedajú stovky pohľadníc, ktoré dostala k meninám, narodeninám, na Vianoce, Veľkú noc. K ich počtu si dopomáha aj sama. Zaoberá sa liečiteľstvom a ak niekomu jej rady a lieky pomôžu, vypýta si zvláštnu odmenu. Uhádnete akú? Áno, pohľadnice. Nič iné nechce. Medzi maľovanými pohľadnicami z minulého storočia sa nachádzajú aj úplne nové. I teraz vybehne do obchodov a utratí pár koruniek, aby zvýšila počet kariet v drevenej skrinke. „Nerobím to často, iba vtedy, ak vidím niečo zaujímavé. Napríklad výtvarné diela,„ povedala zberateľka, ktorá má od výtvarníkov tiež nemalú kôpku. Na stole pred ňou sa mihajú maľované hrady, zámky, krajinky, zaľúbené páriky, portréty, devy v krojoch i krásnych róbach. Niektoré sú od Benku, Bazovského, Alexyho. Kedysi vlastnila aj úctyhodnú zbierku od fotografa a maliara Pavla Socháňa. Martinské dievčatá v kroji, ktoré nafotil, boli pre zberateľku tou najzaujímavejšou trofejou. „Bolo ich takmer päťdesiat a dostala som ich od sesternice z Ameriky, kde som bola na návšteve. Môj strýko bol taký národovec, že kupoval všetko Socháňove, len aby podporil literatúru na Slovensku. Lenže tú som venovala celú Matici, čo mi nie je ľúto, lebo ich dostala inštitúcia, ktorá ich lepšie využije ako ja. Takto ich aspoň niekto uvidí, keďže Matica zvykne robiť aj výstavy pohľadníc.„
Martinské pohľadnice do sveta
Naposledy sa vášnivá zberateľka zastavila v stánkoch len nedávno. Zaujali ju najnovšie zábery Martina a Turca. Ihneď jednu z nich poslala príbuzným do Anglicka. Želmíra Bukovská nie je iba zberateľkou – adresátkou, ale aj odosielateľkou. Známym do zahraničia posiela pozdravy výlučne s národnou tematikou. Vždy si dávala záležať pri výbere tej najkrajšej. Oni jej na oplátku posielajú podobizeň mesta, v ktorom žijú. Mestá tvoria samostatný zväzok. Za posledné päťdesiatročie má zmapovaných niekoľko slovenských či neslovenských miest v ich historických premenách. Žiaľ, Martin pod názvom Turčiansky svätý jej chýba. Za to má všetky tatranské chaty, ktoré patria tiež medzi ojedinelé kúsky.
Najpravidelnejšie dodávateľky pohľadníc už zomreli. V poštovej schránke si potešenie málokedy nájde. Na tej poslednej došlej však nie je starý dátum. Nositeľkou dobrej správy však nebola. „Nedávno som písala priateľke – mníške Radmile, s ktorou som sa zoznámila v Prahe v starom kláštore. Vyslali ma tam z Matice po nejaký starý a cenný stôl. Dlho sme si písali, no naša korešpondencia na čas ustala. Snažila som sa ju obnoviť a až po nejakom čase mi prišla táto odpoveď,„ ukázala na poslednú z pohľadníc, v ktorej stálo, že mníška Radmila pred dvomi rokmi umrela.
Za Františkom Jozefom jej bolo ľúto
Za žiadnou z pohľadníc sa Želmíra Bukovská nenaháňala. Prichádzali prirodzene, bez dramatických udalostí. Možno aj preto ich má iba tisíc. Z časopisu, v ktorom uverejňovala ukážky zo zbierky, vie, že na Slovensku žije muž, ktorý ich nazbieral štyridsaťkrát toľko a vlastní aj taký skvost ako podobizeň Františka Jozefa. „Prvýkrát mi bolo ľúto, že nemám niečo ako tvár Františka Jozefa. Ani som nevedela, že takáto pohľadnica existuje,„ povedala s troškou ľútosti, no rýchlo sa jej tvár vyjasnila. „Moja zbierka je síce iba taká amatérska, no robí mi veľkú radosť.„
