Článok pokračuje pod video reklamou
Martinčania ho poznajú iba z televízie – z rozprávky Sokoliar Tomáš, filmu Krajinka, seriálu Záchranári, muzikálu Rebelové a momentálne z kina zo Slnečného štátu. Počas divadelného festivalu Dotyky + spojenia mohli svojho rodáka spoznať aj ako postavu z divadelnej hry. S kolegami Ingrid Timkovou, Dušanom Jamrichom, Máriou Kráľovičovou a Vladimírom Obšilom z domovského SND v Bratislave sa predstavil v hre Ignorant a šialenec. Dvadsaťštyriročnému Ľubošovi Kostelnému tu patrila najvýraznejšia a textovo najbohatšia postava.
Predviedli ste sa ako šialenec, ktorý hovoril bez prestania, hoci jeho reč nemala zmysel. Nielenže ste dlhočizné texty plynulo „mleli„, ale objavovali sa tam aj ťažké pasáže z chirurgie. Stáva sa vám, že sa pomýlite?
To sa nedá nepomýliť, vždy sa pomýlim. Veď, čo je prirodzenejšie, ako sa pomýliť? Buď sa vrátim späť alebo idem ďalej, to je to najmenej. Bol to náročný text, učil som sa to dlho, ale najdôležitejšie je rozbehnúť sa a ono to potom ide samo.
Nie je táto postava pre vás vyčerpávajúca?
Určite, vždy vypijem aspoň tri litre vody.
Čo potrebujete pred predstavením?
Nič. Pred predstavením je to u mňa úplne normálne.
Momentálne sa na plátnach kín objavuje film Slnečný štát. Ako ste sa stali jednou z postáv a čo bolo v zákulisí?
So Šulíkom sme sa poznali už z filmu Krajinka, kde som hral. Stretol som ho na plavárni, kde zvyknem pravidelne chodiť. Povedal mi, aby som prišiel na konkurz. Prišiel som a vybral si ma. Zo zákulisia sa povedať nič nedá. So Šulíkom sa pracuje vynikajúco, lebo vytvára najlepšiu atmosféru. Človek tam chodí rád.
Stvárňujete v ňom človeka, ktorý stratí prácu a cíti sa na dne. Akej práce by ste sa chytili, keby ste prišli o tú svoju?
Neviem. Som hercom od štrnástich rokov, iné asi ani neviem robiť. Zatiaľ sa mi darí, preto nerozmýšľam týmto smerom. Snažím sa to robiť dobre, no niekedy to nevyjde. Napríklad dnes v Martine som mal pocit, že to vŕzgalo.
Chcete povedať, že sa vám dnes nedarilo?
Nieže sa mi nedarilo, vie to byť aj lepšie.
Žeby to malo na svedomí martinské publikum?
Ono bolo môj základný problém. Stál som pred ním prvýkrát odvtedy, čo som odišiel v štrnástich z Martina. Mal som veľkú trému a týždeň pred vystúpením sa mi o tom snívalo. Bol som vo veľkom kŕči, lebo som nevedel, čo a ako. A tak to aj vyzeralo. Hral som skôr technicky, nedovolil som si rozmýšľať.
Mali ste v publiku nejakú podporu?
Mamu s otcom. Boli už v Bratislave na premiére a dnes prišli znova, lebo sa im hra páčila. Ešte som s nimi nebol, takže neviem, či postrehli tú zmenu.
Začínajú vám divadelné prázdniny. Ako ich plánujete prežiť?
Neviem ešte. Ale určite oddychovať. Odmietol som všetku prácu, čo mi ponúkali. Konečne chcem mať voľno. Nič som si zatiaľ neplánoval, ale naisto pobudnem aj doma v Martine.
Od septembra vraj natáčate ďalší film...
Nechcem sa o tom rozširovať, nie je to ešte úplne isté. Bude sa volať Muzika a režírovať ho bude Juraj Nvota. Ponúkol mi postavu saxofonistu, takže sa učím hrať na saxofón. Mám dobrého učiteľa a dá sa povedať, že zatiaľ mi to ide celkom fajn.
Mnoho z vašich kolegov z branže sa chytá aj inej umeleckej činnosti. Napríklad spievajú. Nerozmýšľali ste napríklad nad spevom?
Viem spievať, veď som začínal s Petrom Nagyom. Ale aby som sa tomu venoval naplno? Ak to má prísť, tak to príde.
A čo réžia? Scenáre?
Zatiaľ sa cítim na takéto veci hlúpy (smiech).
Písali ste niekedy prózu alebo básne?
Písal, ale nepoviem aké (smiech).
Cítite niekedy nechuť k hraniu?
Áno, samozrejme. To má každý človek, keď ide do práce. A herectvo nie je iné. Po príchode na javisko však, našťastie, zaniká.
V Slovenskom národnom divadle ste dva roky. Ako by ste ich zhrnuli?
Prvá sezóna bola dosť ťažká v tom, že som sa dostal do veľkého kolektívu a musel som si tam svoje miesto vydupať. Aj dnešným predstavením a inscenáciou Hra o slepej Dorote sa mi to celkom podarilo. Tento druhý rok bol už lepší.
