Martinu sa
podarilo vyslať
do sveta signál o tom,
že Slovensko
si ctí svoju
históriu a svojich
významných
reprezentantov
Dni Milana Hodžu 2005, ktoré sa pod záštitou predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu organizovali na sklonku júna v Martine, hodnotia s odstupom času zainteresovaní ako podujatie, ktoré vyslalo do sveta jednoznačný signál o tom, že Slovensko si ctí svoju históriu a že má vo svojich novodobých dejinách osobnosti reprezentujúce demokratické princípy a môže mať ambíciu stavať na nich. Dnes je čas na obzretie – za podujatím, ale aj za východiskami, ktoré ponúklo. Robíme tak s členom prípravného výboru „Dní“ Petrom Cabadajom zo Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Poďme úplne na začiatok. Aké ciele mali organizátori Hodžových dní? Čo chceli týmto podujatím ponúknuť Martinu či Slovensku?
Myšlienka pripraviť dni venované Milanovi Hodžovi sa zrodila ešte v čase prevozu telesných pozostatkov tohto politika na Slovensko – na Národný cintorín, čiže približne pred tromi rokmi. No až v minulom roku nadobudla presnejšie kontúry. Dôležitou v tejto fáze bola predovšetkým ochota všetkých relevantných martinských kultúrnych inštitúcii prispieť svojimi špecifickými prostriedkami do programu podujatia, do prezentácie Milana Hodžu verejnosti. Až potom, keď došlo k takejto dohode o spolupráci, sme predstavu o Dňoch Milana Hodžu prezentovali v Bratislave a získavali sme pre ňu podporu. Od začiatku sme vedeli, že chceme pripraviť podujatie s ambíciou dostať ho do polohy tradície, v rámci ktorej sa v Martine bude prezentovať tá časť slovenskej histórie, ktorá je spojená s demokratizmom a na ktorú sa z dôvodov všeobecne známych doteraz zabúdalo.
Podarilo sa tieto ambície napĺňať už v prvom ročníku Hodžových dní?
Začali sme veľmi dobre. Dni Milana Hodžu mali charakter, ktorý musel uspokojiť aj toho najväčšieho optimistu. Bola to akcia, ktorá spĺňala všetky predstavy, s ktorými sme do podujatia išli. Milana Hodžu sa podarilo predstaviť mladej generácii veľmi zaujímavým spôsobom, a to cez všetky obsahové položky – od výstavníctva a divadelný rozmer, cez reflexiu vedeckej konferencie až po zhodnotenie esejistickej súťaže a koncert masového charakteru na Divadelnom námestí v Martine. Ukázalo sa, že práve takýto typ akcie, ak sa koncipuje veľkoryso a keď sa pamätá na všetky možné typy recipientov, má úspech i budúcnosť. Pevne verím, že tento prvý ročník, ktorý postavil latku mimoriadne vysoko, bude zúročený v ďalších ročníkoch Hodžových dní.
Hovoríte o tom, že latka bola postavená dosť vysoko a že sa podarilo túto osobnosť slovenských a aj európskych dejín reflektovať z mnohých súvislostí. Bude čo ešte v budúcich ročníkoch objavovať?
Určite. Hoci si nemyslím, že je namieste slovenskej verejnosti donekonečna opakovať známe reálie o Hodžovi. Práve skončený ročník Dní Milana Hodžu možno pre niekoho vyznel príliš giganticky, preto je tento dojem namieste. Pertraktovala sa predovšetkým pozitívna stránka jeho osobnosti, čo sme ale chceli. Na druhej strane očakáva sa, že budúce ročníky Hodžových dní prinesú aj kritické analýzy jeho politickej činnosti. Teraz bolo potrebné odprezentovať Hodžu ako nepoznanú kapitolu našich dejín, čo sa aj podarilo. Časom budú náplň jeho „Dní“ tvoriť aj iné osobnosti, na ktoré sme v minulosti zabudli a ktoré si tiež zaslúžia byť zdokumentované pre dnešných záujemcov. Čiže, budúce ročníky by sa mali uberať predovšetkým týmto smerom. Dátumov a tendencií máme v dejinách dosť, len sa neponúkali verejnosti.
Je to váš osobný názor, alebo sa takéto smerovanie Hodžových dní stalo oficiálnym záverom prípravného výboru po skončení ich prvého ročníka?
Pravdupovediac, tento ročník sme ešte nestihli zanalyzovať. Nebolo kedy. Ale ľudia, s ktorými som mal možnosť komunikovať počas dní, to tiež takto vnímajú. Sme si všetci vedomí toho, aspoň tí, ktorí podobné podujatia organizujeme, že na jednej osobnosti sa nedá stavať všetko. Môže to byť téma jedného-dvoch rokov, ale potom môže skĺznuť do klišé. Bolo dobre, že toto podujatie v Martine bolo, pretože toto mesto, tento región, si ho plne zaslúži. No treba sa dostávať postupne k ďalším osobnostiam a kapitolám slovenských dejín, ktoré boli roky tabu, ale ktoré z hľadiska dnešného poznania a povedomia znamenajú pre nás veľmi veľa.
Máte pocit, že Sučany a Martin sa zhostili svojej úlohy byť priestorom pre celoslovenské podujatie dobre?
- Mám za sebou prípravu veľkého množstva a veľkých podujatí a môžem cez moju skúsenosť potvrdiť, že aj Martin, aj Sučany, a vôbec celý región k tomuto podujatiu pristúpili s plnou vážnosťou. Výsledok, ktorý sme mali možnosť vnímať a precítiť, tieto slová potvrdzuje. Nič sa nepodcenilo, panoval tu veľký, až pomerne nezvyklý, entuziazmus, ktorý inokedy nie je až taký bežný. Všetky programové súčasti „Dní“ mali svoju dôstojnosť, svoju noblesu, nebol tam kŕč, žiadne trápnosti či násilie sme necítili. Bola to akcia dôstojná i spontánna.
Patrili ste medzi organizátorov „Dní“ s veľmi vážnymi povinnosťami. Predsa len, máte na ich priebeh aj nejakú osobnú spomienku, ktorá vo vás rezonovala dlhšie?
Takých spomienok je viac. Spomeniem len stretnutie s vnukom Milana Hodžu Johnom Palkom a vôbec so širšou Hodžovou rodinou, keď som pripravoval výstavu o tomto politikovi. To zhromažďovanie osobných dokumentov a vecí Milana Hodžu bolo veľmi zaujímavé nielen z historického hľadiska, ale aj kvôli emóciám. Nikdy som sa za hodžológa nepovažoval a ani nepovažujem, no bola to akcia, ktorá aj mňa obohatila a utvrdila vo mne dojem, ktorý bol možno doposiaľ utlmený, že ešte stále je čo objavovať a sprístupňovať, a najmä, že je tu publikum, ktoré má hlad po takomto niečom.
Môže byť takouto skúsenosťou aj fakt, že martinské inštitúcie dokázali spolupracovať? Dosť často sme svedkami toho, že každá akoby „kopala„ len za seba...
Nie, tentoraz to určite tak nebolo. Až na výnimku Matice slovenskej, ktorá už dlho nereaguje na žiadnu našu výzvu, vo všetkých ostatných pochopili, že je tu šanca zmocniť sa zaujímavej témy z rôznych hľadísk a rôznymi prostriedkami, ktorých súhra môže vyslať pozitívny signál do Bratislavy, kde boli, okrem iného, aj zdroje, z ktorých bolo podujatie financované. Čo sme si tu navrhli, z toho nám nikto neodkrajoval. To, čo sa tu dohodlo, to aj platilo. Renomované slovenské ustanovizne do hry vstúpili až potom, keď pochopili, že ak by pri tom neboli, bola by to možno aj ich hanba. Slovenská akadémia vied, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku a ich odborné útvary ale zobrali svoju úlohu v naplňovaní programu „Dní“ veľmi vážne a poslali do Martina svoju silnú reprezentáciu, čo tiež potvrdzovalo naše presvedčenie, že Hodža je osobnosť hodná analýzy v širokých súvislostiach.
Dni Milana Hodžu 2005 sú za nami. V štruktúre ich programu ale zostali dva, ktoré rezonujú do dnešných dní. Ide o výstavu nazvanú: Hodža – osobnosť európskeho formátu v Slovenskom národnom literárnom múzeu a divadelná hra Róberta Mankoveckého Hodža (grandseňor v halene), ktorú pripravilo Slovenské komorné divadlo v Martine. Budú „žiť„ dlhšie. Ako?
Výstava je sprístupnená do konca augusta a hoci termín jej vernisáže sa takmer schádzal s koncom školského roka, čo nebolo vzhľadom na študentskú návštevnosť veľmi šťastné, neobávam sa toho, žeby zostala nepovšimnutá. Moja skúsenosť mi hovorí, že do Martina v lete prichádza veľké množstvo ľudí – delegácie, exkurzie, zahraniční Slováci, čo neodsúva tento projekt v tomto časopriestore na okraj záujmu. Výstava má ambíciu putovať po Slovensku, záujem o ňu prejavili v Prahe i priatelia vo Washingtone. Takže, ak sa za ňou v Martine zatvoria dvere, má budúcnosť naznačenú. Podobne je tomu aj so spomínaným divadelným predstavením. V SKD správne pochopili, že majú šancu vytvoriť predstavenie, ktoré sa stane perfektnou pomôckou pre spoznávanie osobnosti Milana Hodžu. Preto ho predstavili nielen ako váženú osobu, ale predovšetkým ako človeka, ktorý má svoje spomienky, svoje emócie, čím sa stal publiku bližším. Pokiaľ viem, divadlo mieni túto hru zaradiť do repertoáru od budúcej sezóny a ponúkať predstavenie najmä školám.
