Článok pokračuje pod video reklamou
Štefánik bol hrdina, človek interesantných záľub a veľkého ducha, no doposiaľ sa nikomu nepodarilo prezentovať ho ako fotografa, ako dobrého fotografa s mimoriadne citlivým a vnímavým pohľadom na život a veci okolo neho. Fakt, že veľa cestoval, len znásobil jeho fotografickú vášeň a ako ukazuje čas nielen vášeň, ale aj neporne dobrý pozorovateľský talent, zásluhou ktorého dokázal zhromaždiť pozoruhodnú zbierku fotozáberov. Až teraz vidno, že fotografovanie nebolo len akousi povinnou výbavou jeho výskumných ciest, ale aj svedectvom jeho vnímania ľudí a sveta. Fotografoval približne do začiatku druhej svetovej vojny. Potom bol jeho život naplnený politickou aktivitou. Zo Štefánika sa stal generál, hrdina, málo sa naša história zaoberala ľudskými črtami jeho osobnosti. Fotografie, ktoré v rámci správy pozostalosti opatruje martinské Slovenské národné múzeum, môžu byť tým putom, ktoré naše vedomie spojí so Štefánikom-človekom. Súbor negatívov (asi 400 kusov) obsahuje mnoho známych i menej známych záberov. Z pohľadu modernej fototechniky určite nemajú potrebnú dokonalosť, ich nosičom sú prevažne krehké sklenené platne. No zachytávajú zaujímavé momenty - zábery krajín s typickou architektúrou, tváre ľudí pri práci či zábave, prírodu s jej zvláštnosťami či nekonečnosť oblohy. Množstvo negatívov i pozitívov nemožno s odstupom rokov presne identifikovať, no časť fotopozostalosti bolo možné dešifrovať a sprístupniť verejnosti.
Práve toto mali na mysli tvorcovia spomínanej publikácie. Má reprezentatívnu podobu, je to dielo aj navonok hodné svojho obsahu. Pri jeho zostavovaní sa stretli napospol ľudia, ktorí v súčasnej kultúre niečo znamenajú - Dušan Kováč (Bratislava), Eva Králiková (Martin) a Marián Pauer (Bratislava). K tomuto triu treba prirátať priam sizyfovskú prácu fotografov Filipa Lašuta a Michala Pišného, ktorí z negatívov a iných predlôh starých jedno storočie zhotovovali fotografie vhodné na publikovanie, ďalej podiel knižného grafika Petra Ďuríka a martinské Vydavateľstvo Osveta, ktoré sa podujalo projekt vydavateľsky zastrešiť. Knihu už pred časom slávnostne privítali na knižnom trhu. Teraz nastáva čas na opätovné listovanie v nej a možno aj čas na iné ako slávnostné pocity. Zostavovatelia publikácie začali Parížom – pohľadom do ulíc, ktoré Štefánik dôverne poznal, zábermi na ruch i zátišia mesta na Seine, podarilo sa mu zachytiť povodeň na tejto rieke, ale vzácne sú aj jeho fotopohľady na vlastnú pracovňu a interiér bytu. Potom sa už zadívame na fotky zo Španielska, z hvezdárne a z tepu života v Meudone. Pokračujeme Mont Blancom a možno nás aj s trochou nostalgie rozosmejú zábery turistiek v dlhých sukniach, ako kráčajú k jeho vrcholu. Nad leteckým pohľadom na Turkestan sa chvíľu s obdivom zastavíme. Záber vznikol niekedy v roku 1906-1907 a jeho autor, zdá sa, musel prejaviť pri stláčaní spúšte aj hodnú dávku odvahy. Turkestan je aj na ďalších záberoch – jeho architektúra, bieda, pamiatky a ľudia. Nad schopnosťou fotografa zachytiť okamih v pravý čas s neopakovateľnou výpoveďou by žasli aj dnešní profesionáli vybavení modernou technikou. Podobné sú obrázky z Ruska. Nostalgia krajiny sa tu mieša s krutou realitou života obyčajných ľudí. Nasleduje Chamonix, potom Alžír, za ním Tunis…, potom Tahiti s dramatickými zábermi prírody i pokojom domorodcov, ktorí fotografovi radi pózovali. V tejto časti knihy je najviac portrétov – ktovie prečo Tahiťania Štefánika tak zaujali? Možno vzrastom, tvárami, odevmi… Štefánik do svojho fotoarchívu zaradil aj zábery z astronomických pozorovaní. Dnes majú veľkú hodnotu.
Na poslednej strane je sumár Štefánikových ciest. Je to pozoruhodný zoznam. Až začíname ľutovať, že tento človek nemohol disponovať tým, čo dnes neodmysliteľne patrí k výbave cestovateľa-fotografa. Ktovie… Každopádne platí, že stálo za to pracovať s fotopozostalosťou Milana Rastislava Štefánika. Dostali sme sa zase o krok ďalej v poznávaní človeka, ktorý svojim životom pohol dejinami Slovenska.
