Alebo dobre, že Mädokýš nie je Púšť

Ten nápad skrsol v hlave čestného prezidenta literárneho klubu Mädokýš Jána Cígera. Prečo by sa mladí literáti z Mädokýša nemohli stretnúť už s renomovanými literátmi z Turca? A kde by bolo lepšie miesto ako v rodnom dome Jána Kostru v Turčianskej Štiavničke! V Mädokýši nikdy nebolo ďaleko od nápadu k realizácii, a tak sa počas prvej júlovej soboty stretnutie literátov uskutočnilo. Pred akciou však lialo tak, že Janko zaľutoval, že nevymyslel Mädokýšu radšej meno Púšť. Veď tá voda zhora nám bola asi pri všetkých akciách súdená.
Čo ak dážď presvedčí spisovateľov, aby radšej ostali doma?
V sobotu poobede z mrakov vykuklo slniečko - to najdôležitejšie v Štiavničke však už bolo. Na stoloch jedlo, víno a na priedomí spisovatelia. Počiatočné bariéry zbúrala harmonika. Posadila všetkých za stoly a symbolicky zaznel úryvok z básne Jána Kostru Môj rodný dom. Veď v ňom sa dokázalo zísť niekoľko literárnych generácií. A v tej malej izbietke sedelo toľko významných turčianskych osobností, že bolo načim uvažovať o založení turčianskej univerzity.
A o múdrosti ľudí slova svedčili i nasledujúce vety. Jozef Beňovský, riaditeľ Slovenského národného literárneho múzea SNK v Martine, priblížil Jána Kostru, Michal A. Kováč zas staré časy pri Vajanskom, literárne spolky, rozháňanie literátov... A tak nejako vzácne pôsobil výrok Konštantína Horeckého: „Niekedy som bol najmladší člen toho najstaršieho literárneho krúžku a teraz som najstarší toho najmladšieho...“ Oficiálna časť bola krátka, skutočne sa povedali len dôležité a múdre veci, napríklad sa prialo i čerstvým doktorom Petrovi Mišákovi a Jozefovi Beňovskému. Neopomenuteľným záverom oficialít bolo odovzdanie knihy Tak píše Jano jej autorovi Jánovi Cígerovi. Vydal mu ju k jeho prekvapeniu literárny klub Mädokýš. A potom sa viedli múdre debaty, učené dišputy, vekové rozdiely sa zotierali prvými slovami. Časť hostí pozval starosta Peter Očka na chválu Turčianskej Štiavničky – serpentíny. Nebáli sa ísť ani dámy v lodičkách, lebo pán starosta im vždy podal pomocnú ruku. Tak ako celej akcii. Ostal čas aj na prezretie si vyhláseného parku, exteriéru zámku či chalúpky Jána Kostru, kde bude čoskoro stála expozícia básnika.
Hudba spája a harmonika nebola jediným nástrojom. Prišiel zaspievať aj Folklórny súbor z Turčianskej Štiavničky. A keď Janko doniesol pečené prasa, bolo to skutočne ako na svadbe. Literatúra skúsená si brala mladú literatúru. A pečené prasa krájal sám šéfredaktor Slovenských národných novín – Peter Mišák. Hodovalo sa ako za starých stredovekých čias, víno sa zajedalo bravčovinou, bravčovina ovocím. Chlebom každodenným bola literatúra. Najvýstižnejším pre túto chvíľu bol výrok mladej poetky Lenky Stoklasovej: „Je to tu ako v Hlbokom, ešte tak uzákoniť spisovnú slovenčinu!“
Dobre, že je Mädokýš Mädokýšom. Ženie sa stále dopredu, zvlažuje všetkých, ktorí k nemu prídu. Ale neuhasí smäd po literatúre. Skôr podnieti k novým dúškom.