oré v lete idú na plný plyn. Nechýbajú ani Slováci a medzi nimi sa nájdu aj Turčania, bažiaci po poznaní a “spíkovaní”.
Dve študentky vrútockého gymnázia Nina Svitekova a Petra Račayo-va prišli do Londýna prvého júla. Bývajú v okrajovej časti Londýna. Ich škola je v centre, takže musia každý deň cestovať dve a pol hodiny. Najskôr metrom a v prvej zóne prestupujú na autobus. Takto cestovali aj 7. júla - v osudné ráno, keď to v Londýne prvý raz buchlo…. Nina: “Škola nám začína o deviatej, takže z domu sme odchádzali okolo štvrť na osem. Do školy sme ale prišli o hodinu neskôr ako obyčajne. Autobus číslo 30 nečakane zmenil smer, obišiel našu zastávku, nasmeroval si to akoby späť. Museli sme vystúpiť. Až v škole sme sa dozvedeli, prečo. Najskôr nám lektorka povedala, že došlo k nejakým výbuchom v metre, vraj to bol plyn. Až potom sme si pozreli správy v telke a dozvedeli sme sa, že išlo o bombové útoky. Učiteľka nám povedala, že to boli teroristi. Utekali sme k internetu a vyťukali domov správy rodičom, že sme v poriadku, že sa nám nič nestalo. V ten deň sme mali najväčší problém, ako sa dostať domov. Bola búrka, metro uzavreté, autobusy nešli centrom, ale len okrajovými štvrťami.”
Podobne líči situáciu Petra: “O tom, že vybuchol autobus, ktorým každé ráno cestujeme, sme sa dozvedeli až o dva dni zo slovenských novín. Boli sme z toho dosť mimo, lebo autobus vybuchol o 8.42 a my sme ešte 8.35 sedeli v tridsiatke. Spätne sme si uvedomovali, že keby sme nevystúpili, možno by sme boli v tom autobuse, ktorý vybuchol. A keďže obyčajne sedávame vzadu, bolo by nás to zasiahlo…. Nechceme na to ani pomyslieť.…” Nina dopĺňa: “Je to zvláštny pocit, keď si uvedomíte, že ste tu už nemuseli byť. A hlavne, keď chodíme okolo King’s Cross alebo miesta, kde ten autobus vybuchol a vidíme tie kvety okolo, pozeráme sa na to a neustále nám hlavou lieta, že to mohli byť aj kvety pre nás. Rodičia najprv nevedeli, čo sa deje,” pokračuje v smutných spomienkach Nina. “Dozvedeli sa to až z našich “esemesiek”. Samozrejme, bol problém zo sieťou. Z domu sa pýtali, či sme v poriadku a tak... Nič viac sme v tých hodinách tesne po výbuchu urobiť nemohli.”
V sobotu zavolal Petrin otec, ktorý sa práve vrátil z Budapešti. Vraj, na Slovensku sa hovorilo v médiách, že útoky sa môžu zopakovať. Dievčatá tomu neveľmi verili. Neskorší vývoj udalostí v meste na Temži ale potvrdil chýry (nielen) zo Slovenska. V deň, keď to v Londýne “buchlo” druhý raz, opäť prepukla vlna strachu. Keď o tom Petra otcovi zavolala, vraj, veľmi znervóznel. Aj mama sa ozvala – či je dcéra v poriadku. Nine rodičia navrhli, že jej kúpia letenku, aby prišla domov. “Povedala som – nie. Zvládam to. V tom som po otcovi. Verím na osud. Keď sa niečo má stať, tak sa to stane.”
Po druhom výbuchu opäť v Londýne zavládli strach, neistota a panika. Každý, kto v tomto meste musí použiť verejnú dopravu, si túto záťaž chtiac-nechtiac berie so sebou do metra či autobusu.. Nina: “Zlý pocit pretrváva. Ak vidíte, že spolu s vami do autobusu nastúpil človek s ruksakom na chrbte a zač-ne si utierať pot z čela… Aj keď sa na najhoršie snažíme nemyslieť, je to silnejšie. Inštinktívne hľadíte okolo seba, sledujete, ako sa kto tvári a čo by mohol v nasledujúcej sekunde urobiť.” Petra dopĺňa: “Aj včera som bola na King’s Cross a oproti mne sedel čudný pán, ktorý si celý čas ťapkal na niečo, čo mal so sebou. Neviem, či to boli slúchadlá, lebo mu spod bundy tržali kábliky. Mala som sto sto chutí vystúpiť, ale nakoniec vystúpil on.”
Dievčatá majú do konca pobytu v Londýne pred sebou ešte niekoľko dní. Pár razy im treba cestovať do školy a zo školy, pár ciest majú naplánovaných za zaujímavosťami anglickej metropoly. Aj keď vravia, že sú radi, že mohli stráviť leto v hlavnom meste Veľkej Británie, pobyt v ňom ich vyčerpal. Veď, myslieť na to, že zakaždým, keď vstúpia do autobusu, sa musia pozrieť pod sedadlo a na suseda, je unavujúci.
Priam v centre druhých útokov sa ocitli aj ďalší dvaja Turčania - zhodou okolností opäť študenti, ale tentokrát z martinského Gymnázia V. PaulinyhoTótha. “My sme prileteli do Anglicka do Lutonu 6. júla, teda deň pred prvým útokom. Pôvodne sme mali ísť do Londýna už na druhý deň – teda siedmeho, a práve do miest, kde vybuchol prvý autobus. Mama ale zmenila plány…” nadväzuje Igor Ferenčík na vrútocké gymnazistky a Petra Hlavnová dodáva: “Do školy sme išli až v pondelok 11. júla. Vybrali sme cestu tak, aby sme obchádzali centrum. Ale aj tak boli všade ozbrojené bezpečnostné jednotky. Všetko kontrolovali, nikto nesmel nechať opustenú tašku či kufor. V Londýne na Clapham Junction sme nastúpili do autobusu, zrazu k nám nastúpil muž v civile a prikázal nám, aby sme všetci vystúpili a prešli na iný spoj.” Igor: “Mal som trochu obavy, ale myslel som si, že sa to nebude opakovať, pretože Al-kaida nezvykne na to isté miesto útočiť dvakrát.”
Dva týždne ubehli a prišiel deň s dátum 21. júla. Opäť bol štvrtok, keď teroristi zaútočili. Tentoraz niekoľko minút po poludní. Začalo sa to v stanici metra na Sheperd’s Bush, kde chodia do školy a bývajú aj Igor s Petrou. Igor líči nasledujúce udalosti takto: “Sedeli sme akurát v škole. Sprvu sme nevedeli, čo sa deje a čo bude nasledovať. Blízko od nás – takých 150 metrov húkali sirény, prichádzali zásahové jednotky, nad nami lietali vrtulníky. Nevedeli sme, čo sa deje. O pár minút to už bolo jasné. Teroristický útok a zase bomby, ktoré sa hľadajú. Potom nás evakuovali zo školy a uzavreli Sheperd’s Bush.” Petra si spomína na množstvo policajtov, odstavenú dopravu, otázky ľudí, ktorí sa nemohli dostať do svojich bytov. Uzavreté boli celé oblasti a nad mestom krúžili vrtuľníky. Jeden akoby “zavisol” nad miestom, kde boli aj obaja Martinčania. Pochopili, že ide o ďalšie útoky, našťastie, bez veľkých obetí. Videli ľudí vychádzajúcich z metra, počuli streľbu. V škole nastala panika, ale učiteľky sa situáciu snažili zvládať. “Jedna Japonka strašne spanikárila, celá sa triasla od strachu a plakala. Ale ani mne nebolo všetko jedno,” hovorí Igor.
Po evakuácii sa Martinčania vrátili na svoju ubytovňu, zobrali si peniaze a doklady a snažili sa odísť ďalej od epicentra výbuchov. Hľadali miesto s televízorom, aby mali čerstvé informácie. Keď sa situácia trochu upokojila, vrátili sa do ubytovne. Sirény tu kvílili aj naďalej a helikoptéry lietali ešte aj na druhý deň.
Druhý útok bol útokom na psychiku ľudí. Nikto nevie, či bol aj posledným. Nervozita vládne najmä v prostriedkoch verejnej dopravy. “Stále sa pozeráme, kto nastupuje. Ale, celkovo, už sa toľko napanikári. Hoci, je to take zvláštne, keď vidíte Arabov – oni sú pre nás všetci rovnakí. Máme aj pár zážitkov. Videli sme pani, ktorá v autobuse nezdravo spanikárila len preto, že sa jej zdalo, že v jednom cestujúcom spoznala Bin-Ladina. Normálne išla za vodičom a povedala mu, že vzadu v autobuse sedí podozrivý muž s podivným správaním a aby to išiel preveriť. Vodič to bez reptania urobil. Našťastie, všetko bolo v poriadku. Ale tej panej to aj tak nestačilo a vystúpila. Ľudia sa jednoducho necítia bezpečne,” zverujú sa Igor a Petra. Nechcú sa vrátiť predčasne domov, ale aj oni sú nútení správať sa podozrievavo a radšej si overiť vlastnú bezpečnosť.
(špeciálne pre Nový ŽIVOT TURCA z Londýna)
Autor: Zuzana Ferenčíková