cenérie neobyčajne krásne. Zrazu som medzi nežnými melódiami roztvárajúcimi srdce spoznala známe milé črty. Prichádzali ku mne spomedzi školských lavíc spred viac ako štyroch desaťročí. Zaviedli ma do nezabudnuteľných chvíľ, keď som ako učiteľka matematiky a fyziky písala na tabuľu žiakom najkrajšie dejiny môjho života. Ich oči svietia vo mne naveky.
A hľa – priamo sponad harmoniky vychádzalo takého svetlo neobyčajne silno. Patrilo môjmu žiakovi Jankovi Galgaňákovi, ktorý posledné roky svojho detstva prežil v Detskom domove v Necpaloch. Po skončení základnej školy odišiel z našej obce do spletitých cestičiek svojho života. Spoznal ma – ale až podľa hlasu, ktorým som ho oslovila. Moje biele vlasy a chôdza s paličkou by ho o jeho bývalej učiteľke už príliš nepresvedčili. Spoločné spomienky v nás roztvorili zvláštne čaro školy, ktorá je – aj pre žiakov, aj pre učiteľov – neodmysliteľnou časťou života. A tak som počúvala jeho piesne priam dotykom srdca. Na moje veľké prekvapenie: verejne ich venoval mne – svojej bývalej učiteľke. Po vystúpení sa takto vyznal do mikrofónu: „Zahral a zaspieval som to pre vás, pani učiteľka. Tak, ako som najlepšie vedel.“
Ľudia tlieskali a pozerali sa na nás, ale nevedeli, že táto vďačnosť k nám prichádza takmer spred polstoročia. Nielen z mojich očí, ale aj z oblohy spadlo niekoľko obrovských kvapiek. Zoslalo nám ich nebo – ako slzy šťastia. Pre nás oboch.
Autor: Filoména Grajciarová