Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Opäť v džungli, odkiaľ ho už raz uniesli

„Všade naokolo sa strieľalo, ozývala sa delostrelecká paľba, granáty vybuchovali medzi chatrčami. Stodevätnásť dedinčanov hľadalo úkryt v kostole. Toto je jediné, čo sa z celého kostola zachránilo – okyptené torzo Krista, strhnuté z kríža...“


Pokojné júlové popoludnie v Novoti kontrastuje s drámou, ktorú nám, teraz už v bezpečí izby rodičovského domu, opisuje misionár Pavol Sochuľák. V ruke drží fotografiu a z pohľadu upretého na ňu sa ešte stále zračí bolesť. Tej si mladý misionár v Kolumbii užije dosýta. Ale ani to mu nezabránilo, aby sa znova vrátil k ľuďom, spomedzi ktorých ho pred štyrmi rokmi uniesli partizáni a držali ako rukojemníka.
Spomína si Pavol ešte na chvíle, keď sa dozvedel, že sa má vrátiť do miest, kde ho uniesli partizáni?
„Samozrejme, nebolo mi všetko jedno. Preto som aj povedal, že do Vigia del Fuerte pôjdem najprv len na tri týždne a potom uvidím. Misia sa ocitla opustená a naša spoločnosť rýchlo potrebovala niekoho, kto by tu mohol aspoň nejaký čas pracovať a znova ju oživiť. Vždy som bol ochotný vrátiť sa na svoje prvé miesto, ktoré som musel bez jediného slova rozlúčky opustiť. O tri týždne malé lietadlo s mojou maličkosťou na palube klesalo na pristávaciu dráhu uprostred džungle, neďaleko Vigia del Fuerte. Tam ma už čakal môj 65-ročný španielsky spolubrat a veľa ďalších známych - domorodých farníkov.“
Z Pavlovho rozprávania sa však dozvedáme, že s prezidentskými voľbami v Kolumbii sa zmenila a vyostrila situácia medzi štyrmi bojujúcimi tábormi. Na obrovskom území proti sebe bojujú dva pravičiarske a dva tzv. ľavičiarske útvary. Partizánske skupiny tu totiž kedysi vznikali na základe ľavicovej ideológie, ako osloboditeľské hnutie, bojujúce za práva najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. „No dvom najsilnejším skupinám, ELN a Las FARC (Ozbrojená revolučná armáda Kolumbie) už dávno nejde o oslobodenie a spravodlivosť. Ich boj trvá už viac ako štyri desaťročia - a pred rozpadom Východného bloku partizáni nemali problém s financovaním. Po roku 1990 však zrazu nemali „svoju vojnu“ z čoho financovať a tak siahli po najrýchlejšie možnom riešení – získať kokové polia a obchodovať s drogami. Dospelo to tak ďaleko, že dnes už v bojoch ide jedine o biznis,“ rozpráva Pavol Sochuľák. „Proti nim stojí štátna armáda a paramilitári. Paramilitárov „stvorili“ bohatí plantážnici – najprv ako akúsi ochranku vlastných plantáží a stád dobytka, postupom času sa však z nich stala súkromná žoldnierska armáda – krutá a neľútostná. V džungli ich operuje asi 15 000 a práve ich jednotky sú zodpovedné za najkrutejšie masakre a mučenie civilistov. Kým bol pri moci predchádzajúci prezident, ešte v časoch, keď ma uniesli, boje neboli také neľútostné. Miestna vláda síce prijala Plán Kolumbie, v ktorom sa zaviazala nastoliť pokoj, čeliť narkomafii a korupcii, ale ten zlyhal. Prezident chcel odpor partizánov riešiť pokojnou cestou. Dal im územie veľkosti Švajčiarska a veril, že ostrie ich odporu otupí. Namiesto toho partizáni nabrali silu a zabezpečili sa finančne i vojensky. Pred tromi rokmi nový prezident neoficiálne vyhlásil partizánom vojnu. Vyhlásil, že v krajine nastolí pokoj, ale s využitím vojenskej sily. Napriek 40-ročným neutíchajúcim bojom vláda odmieta vyhlásiť v krajine vojnový stav, partizánov označuje za obyčajných teroristov a s paramilitármi sa v súčasnosti snaží dohodnúť a odzbrojiť ich. Pripravila pre nich resocializačný program, pretože ide o mužov, ktorí inak než bojom už ani nevedia žiť. To však prináša komplikácie – žoldnieri boli vycvičení ako stroje na zabíjanie, napáchali v krajine hrozné masakre na civilnom obyvateľstve, no zodpovednosť za zločiny proti ľudskosti niesť odmietajú. Ak vycítia, že im niečo podobné hrozí, zbrane neodovzdávajú, sťahujú sa do hôr, obsadia časť územia s kokou a žijú znova z obchodu s drogami. Niektorí partizánski dôstojníci, paramilitári, ale aj armádni dôstojníci tak ohromne zbohatli. Na druhej strane je dôsledkom desaťročných bojov zase obrovské množstvo sirôt, vdov, detí zneužitých na militantné ciele, roztrieštená spoločnosť, nezamestnanosť, strata kultúrnych, morálnych i duchovných hodnôt.“
Z mapy sveta sme sa dozvedeli, že Kolumbia je vlastne ohromne bohatá krajina - ako jediná juhoamerická krajina má prístup k dvom moriam (Tichému oceánu a Karibskému moru), po Brazílii je údajne druhým najväčším vývozcom kávy na svete, po Holandsku druhým najväčším vývozcom kvetín, sú tu najbohatšie náleziská zlata v Južnej Amerike. A toto všetko ešte dopĺňajú bohaté náleziská smaragdov, platiny, ropy a uhlia. Možno práve toto bohatstvo je nešťastím krajiny - dôvodom neutíchajúcich bojov.
„Po mojom príchode do Vigia del Fuerte kolega misionár hneď na druhý deň odcestoval. Pre mňa to nebol až taký problém ostať na mieste, ktoré som veľmi dobre poznal. Od môjho odchodu v roku 2001 vojaci po krvavom masakri v kostole Bellavista vytlačili povstalcov z niektorých osád , ktoré ležia na brehu rieky Atrato, ale bojovalo sa tam niekedy iba niekoľko stoviek metrov od nás. Vojaci sa len pomaly a veľmi ťažko dostávali do bočných riek a horských osád . Tieto osady sa stávali priamym miestom bojov a ich obyvatelia radšej, keď hrozilo stretnutie medzi vojenskými skupinami, opúšťali svoje domovy a utekali na relatívne bezpečnejšie miesta. Niektorí prišli k nám do dediny, ktorú mali pod kontrolou vojaci - dobyli ju ako poslednú na oslobodzovanom území 7. februára 2004. To bola veľká správa pre Kolumbiu - iní hľadali záchranu radšej v horách, kde boli partizáni. Začali ma pozývať do rôznych overovacích komisií, ktoré mali za úlohu zistiť, čo sa deje v tejto oblasti a v akom stave sa nachádza civilné obyvateľstvo. Veľmi rýchlo som mal zmapovanú moju misiu aj s novou situáciou. Veľa ľudí bolo prekvapených, keď ma po únose znovu videli medzi sebou. O únose som rozprával veľmi nerád, aby som z toho nemal znovu nejaký problém - partizáni z ELN určite zaregistrovali, že som sa vrátil, no nerobili mi žiadne ťažkosti. Skupina, ktorá ma uniesla, stiahla svoje jednotky z „našej“ rieky a začala viac operovať na ceste, ktorá vedie z tejto oblasti do Medellinu. Ja som začal viac prichádzať do styku s najsilnejšou povstaleckou skupinou v Kolumbii Las FARC, ktorá stále kontrolovala veľké územie na našej misii. Po nejakom čase som sa odvážil navštevovať už aj osady, ktoré mali pod kontrolou povstalci, ale len v sprievode môjho domorodého katechéta. Nevedel som, ako budú reagovať na moje návštevy. Ale mal som veľkú oporu v ľuďoch, ktorí ma poznali a prijali ma späť s veľkou dôverou, lepšie ako po prvýkrát, keď ma ešte nepoznali. Po niekoľkých dialógoch, aj so samotnými povstalcami, som získal istotu, že môžem i naďalej „bezpečne“ navštevovať ľudí v týchto osadách. A srdce ani svedomie mi nedali, aby som ich opustil. Potrebovali ma - ako duchovnú oporu, ako sprostredkovateľa, vyjednávača, záchranára, zdravotníka...“
Aby sme mali predstavu, kde Pavol vlastne pracuje, popisuje nám: „Na 300 km dlhom úseku povodia rieky Atrato (20 000 km2) pracujeme v dvoch misiách traja misionári, ja, a môj španielsky kolega sme vo Vigia Del Fuerte, na druhej pracuje kolega z Indie s jedným sprievodcom. Rieka je obsadená armádou, no džungľa je plná povstalcov a paramilitárov.“
Pavol Sochuľák nám rozpráva, že o rok v krajine budú nové prezidentské voľby - a to je zlá správa. Las FARC začína ukazovať opäť svoju silu, aby demonštrovala, že súčasný prezident partizánov nezničil, iba na čas zatlačil do džungle. „Po pár mesiacoch sa znovu vrátili do tejto zóny pravičiarski paramilitári a rozpútali tvrdý a neľútostný boj proti povstalcom. Ich prítomnosť skomplikovala život všetkým obyvateľom, ale najmä Indiánom, lebo niekoľkokrát sa bojovalo aj v ich osadách. Boli to veľmi ťažké dni bezmocnosti a neistoty vidiac utrpenie týchto ľudí. Jednu osadu zmasakrovali celú, na zastrašenie ostatných osadníkov tam ľudí ukrutne mučili. Snažil som sa aspoň trochu zmierniť bolesť a utrpenie domorodcov. V tejto situácii som dlhšie ostával v ohrozených osadách a snažil som sa ľudí ochraňovať svojou autoritou kňaza. Prežíval som nekonečne dlhé dni a noci. Niektoré osady sme museli od základu nanovo vybudovať. Boli to ťažké chvíle vyjednávania s ozbrojencami, organizovanie spoločných prác a nakoniec ostal len krátky čas na katechézu. Práve pri mojom odchode na dovolenku sa zhoršila situácia v niektorých osadách a ich obyvatelia boli nútení presunúť sa na bezpečnejšie miesto na našu hlavnú misijnú stanicu. Prišlo k nám 1800 nových utečencov z území, kde ozbrojené skupiny znovu rozpútali boje. Partizáni hneď každé „svoje“ vydobyté územie zamínujú, takže Indiáni sa do osád boja vracať. A ďalšia vec - mnohí obyvatelia dedín nie sú vôbec registrovaní - aj preto prichádzajú k nám pokrstiť sa, krstný list je pre nich prvým dokladom v ich živote. Ale ak sú bez papierov, hrozí, že armáda ich bude považovať za partizánov a zajme ich, paramilitári bez ľútosti a vyšetrovania zastrelia, partizáni v prípade podozrenia, že by mohlo ísť o vojenského špióna, tiež neváhajú použiť zbraň.“
Popri všetkej tejto práci začal Pavol Sochuľák v jednej dedine budovať aj malý kostol. Pôvodný bol zničený v roku 1992 a odvtedy misionári slúžili sväté omše v skromnej chatrči. Práce nepostupovali tak, ako si to Pavol naplánoval, dedinčania mali strach sami hľadať materiál na stavbu kostola. Problémom bol štrk, ktorý muži dovážali z bočnej horskej rieky kontrolovanej partizánmi. Preto musel mladý slovenský misionár vždy osobne sprevádzať každú výpravu za štrkom. Pri budovaní kostola mu svojimi príspevkami pomohli aj rodáci z Novote. „Ešte musíme dokončiť strechu, ale dúfam, že aj tento projekt s pomocou Božou dokončíme, aby mohol slúžiť miestnym ľuďom a na Božiu slávu.“
Ušetrila neľútostná džungľa mladého misionára z Oravy pred tropickými chorobami? „Našťastie, nedostal som maláriu. Domorodý liečiteľ mi pripravil kvapky z rastlín, ktoré ma tejto nepríjemnej a nevyliečiteľnej choroby ušetrili. Na uštipnutia hadmi a pavúkmi máme liek zase my, na každej misii máme aspoň jeden tzv. čierny kameň, ktorý jed z rany „vyťahuje“. Už som ho musel použiť aj ja sám, no uštipnutia hadom sú tam časté a ľudia sa už naučili prichádzať k nám, čierny kameň zachraňuje spoľahlivo. Základom zdravia je tam voda – všade je prvoradou súčasťou batožiny, našinec znesie len vodu prevarenú, inak môže dostať takú hnačku, že najmenej deň-dva preleží v rieke. Raz som tak dopadol aj ja, keď som sa vydal na 5-denný pochod s istou komisiou úradníkov. Tí cestovali bez vody, tak som sa s nimi podelil o svoju. Potom sme museli nabrať vodu vo vnútrozemí, našiel som malý vodopád, v domnení, že priamo z prameňa by mohla byť voda dobrá. Nebola...“
Pútavé rozprávanie Pavla Sochuľáka sa dá počúvať donekonečna. O ľuďoch, udalostiach, o tom, ako si Kolumbijčania v tom mori nešťastia dokážu vážiť každú drobnú radosť. O tom, že tam vlastne nemajú pravidlá pre používanie mien: „Vymýšľajú si ich, začujú slová piesne a tak chcú pokrstiť svoje dieťa, ktorých sa tam rodí neúrekom. Billov Clintonov je tam toľko, že ich nedokážete spočítať...“
Po príchode domov do Novote si Pavol Sochuľák chvíľu nevedel zvyknúť na kontrast domova s jeho terajším pôsobiskom - rozvoj obce, množstvo športových a kultúrnych aktivít v Novoti i v okolí. „Myslím si, že je to veľmi dôležité pre nás všetkých. Je to Boží dar, keď človek má možnosť slobodne sa rozvíjať, využívať svoj talent a robiť tak radosť nielen sebe, ale aj iným. Aj v ďalekej Kolumbii vždy držím palce novotskému futbalu, s ktorým ma spájajú mnohé spomienky na obdobia žiackeho, dorasteneckého a mužského futbalu. Všetkým rodákom ďakujem za ich modlitby, ktoré ma neustále sprevádzajú v mojej neľahkej kňazskej službe.“
Pavol Sochuľák si ešte v júli užíval maminej starostlivosti. Tvrdí, že na jej kuchyni pribral: „V Kolumbii som nútený vegetarián, všetko mäso, čo tam je, pojedia vojaci a partizáni, v dedinách zostáva len málo. Jeme tam zato veľa rýb.“ Pýtame sa, ako mu za takých okolností chutil prvý mamin rezeň. „Čo rezeň, ale ten guláš! Nevedel som sa ho dojesť!“
Onedlho Pavol odchádza do Nemecka na stretnutie so Svätým otcom. A potom ho opäť čaká ťažká práca vo Vigia Del Fuerte. Ako sám hovorí, len jej malou, aj keď podstatnou súčasťou je katechéza – väčšinou pracuje ako vyjednávač, záchranár, zdravotník...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 558
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 194
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 253
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 413
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 11 599
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 078
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 952
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 10 295
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 080
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 906
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Vo Veľkom Čepčíne mali pilné leto

Tešia sa novým priestorom.

vo Veľkom Čepčíne zrekonštruovali aj obecný dom.
Od soboty 24. októbra do nedele 1. novembra bude na celom Slovensku platiť zákaz vychádzania s výnimkou ciest na testovanie, do práce a zabezpečenia nevyhnutných potrieb či pobytu v prírode v okrese bydliska.
Predlžujeme akciu o 24h

Ak nemôžete za novinami, noviny prídu k vám. Dnes to máte s 50% zľavou na celý rok

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

Prípravy na Kysuciach v plnom prúde, testovať sa bude aj v reštaurácii či v kolkárni

Sme na jednej lodi, musíme sa zomknúť, hovorí starosta Čierneho.

V Lučenci hľadajú posily do tímov v celoplošnom testovaní, denná odmena je 70 eur

Záujemcovia sa môžu hlásiť do pondelka 26. októbra do 9.00 hod.

Už ste čítali?