pozvali na festival priatelia z mužského speváckeho zboru Coro Bismantova.
Nie, nebudem tu opisovať krásne tóny hudby, ktoré tu zazneli, žiaľ, idem sa s vami podeliť o naše trýznenie – fyzické a psychické, ktoré sme zažili na našej „Ceste“.
Už v mesiaci február 2005 sa prezidentka výboru MS pri Živene dohodla s jednou martinskou cestovnou a dopravnou agentúrou na tom, že nám zabezpečí dopravu klimatizovaným autobusom do Talianska a späť. Pobyt v mestečku Castelnovo ne Monti si zabezpečí MS v dňoch 15. – 17. júla a pobyt v rekreačnom stredisku Lido di Jesolo v dňoch 18. – 22. júla zabezpečí cestovná agentúra. Pri takmer plnom obsadení autobusu činila výsledná suma 6600 korún na osobu.
Aké však bolo naše vytriezvenie? 14. júla nás na parkovisko pri Strojári prišiel vyzdvihnúť autobus Karosa (rok výroby radšej neuvádzam), samozrejme „klimatizovaný“ vlastnoručným otváraním okien, čo sme si však museli vopred premyslieť, či otvoríme, lebo prievan a výpary výfuku bičovali cestujúcich na zadných sedadlách. To však bol iba začiatok! Po viac ako štyroch hodinách cesty do Bratislavy pán šofér najprv „netrafil“ na ten správny hraničný priechod a po oprave tohto omylu sme my, cestujúci, zažili ďalší šok. Dozvedeli sme sa, že naša trasa nepovedie štandardnou diaľnicou cez Rakúsko do Talianska, ale ako sa hovorí – „naokolo bližšie“. Verní tomuto heslu sa páni šoféri vybrali maďarskými cestičkami po údoliach a dedinkách, potom podobnými trasami cez Slovinsko do Talianska. Týmto originálnym spôsobom sa totiž šofér a v jednej osobe i otec majiteľky nemenovanej martinskej cestovnej agentúry, rozhodol ukázať nám krásy Európskej únie... Nakoniec, nemal inú možnosť, pretože prísne podmienky rakúskych úradov na technický stav vozidla by nám našu „Cestu“ stopli už v úvode. S takým autobusom sme na diaľnicu rozhodne vyjsť nemohli.
A tak sme sa varili vo vlastnej šťave a trvalo to nekonečných 16 hodín! Konečne sme prekročili slovinsko-taliansku hranicu, ale krátko nato sme všetci ako jeden stŕpli pri ohlušujúcom výbuchu. Pravá zadná pneumatika (mimochodom úplne bez dezénu) autobusu priam explodovala. Defekt opravovali šoféri priamo na diaľnici, to už ale spozornela aj talianska diaľničná polícia a cestná služba. Jej pracovníci nám nakoniec poskytli aspoň akú-takú výstražnú signalizáciu na preplnenej talianskej diaľnici, keďže naši prepravcovia sa neunúvali zabezpečiť miesto výstražnými trojuholníkmi (ak vôbec nejaké vo výbave autobusu mali). Približne po dvoch hodinách, pri naozaj skvelom slnení sa na diaľnici, sa konečne cestujúci usadili na svoje miesta a snažili sa neuvariť zaživa v dopravnom prostriedku, keď nás čakalo nové prekvapenie – dve z posuvných okienok nám ostali voľne sa hompáľať v rukách!
Taký bol autobus, s ktorým sa jedna nemenovaná agentúra z Martina odvážila viezť svojich klientov vyše 1000 kilometrov. Doplnkové služby, ako je napríklad varenie kávy pre cestujúcich, tiež čiastočne zlyhali. Za všetko aspoň slová pána šoféra: „Lyžičky do kávy nám zobrali kolegovia do Bulharska, požičiam vám svoju...“
EPILÓG: Veľa a ešte viac by som mohla napísať o našej ceste, ktorá do talianskeho mestečka Castelnovo ne Monti, Reggio Emilia trvala rovných 24 hodín!!! V závere sa však už medzi všetkými účastníkmi zájazdu rozniesla pravda. Tá znie, že opísaný dopravný prostriedok pod názvom Karosa bol pôvodne vyradený z „archaických“ zbierok SAD. Každému je dnes jasné, že takéto vozidlo by si naozaj zaslúžilo vrakoviskový odpočinok alebo len miestne lokálne presuny osôb, nie však reprezentáciu Slovenska v Európskej únii!
Autor: Martina Šipošová, ďalší rozhorčení členovia MS pri Živene
