Kto vládne Martinu?

Pokračovanie témy: Čo si
o tom myslia martinskí poslanci
V minulých číslach NŽT sme akoby otvorili Pandorinu skrinku, z ktorej vyletel roky existujúci, roky trpený a roky neriešený problém Martina – sprejerské vandalstvo. Ukázali sme názorne, ako naše mesto zdevastovali bandy puberťákov, ktoré prakticky beztrestne a celkom pokojne ničia cudzí majetok a prostredie mesta, ktoré si „nechá hovoriť“ – centrum kultúry Slovákov.
Miloš Mikula, zástupca riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Martine nám povedal, že na sprejerov si dávajú pozor všetky policajné zložky - mestská, železničná i štátna, ktoré pri riešení tohto problému dobre spolupracujú. „Policajné hliadky zisťujú nové miesta, kde pribúdajú na stenách čmáranice. Je veľmi ťažké ich všetky zdokumentovať a zadržať páchateľov je ešte ťažšie. Mestská polícia v Martine aj vo Vrútkach má spracovanú databázu rôznych typov znakov. Zistili sme podľa nich niekoľko identických skupín, ktoré používajú rovnaké znaky. Na základe toho vieme, že „sprejeri“ migrujú po viacerých mestách. Rovnaké znaky a typy písma, ktorými sú počmárané steny, sa dajú nájsť v Bratislave i v Martine,“ dodal Miloš Mikula. Podľa neho patria k sprejerom iba deti a dospievajúca mládež. Sú to maximálne 18 až 20roční ľudia. Podľa polície môžu v boji proti sprejerom veľa urobiť najmä rodičia, ktorí by si mali všimnúť, že ich deti míňajú príliš veľa peňazí. Sprej je totiž veľmi drahý.
Od júla t.r. je poškodzovanie cudzieho majetku nápismi trestným činom, a to bez ohľadu na to, aká tým vznikne škoda. Napriek tomu v Martine odvtedy, ako vstúpila do platnosti novela trestného zákona, žiadneho „sprejera“ neodhalili. Polícia tvrdí, že pri odhaľovaní páchateľov by jej pomohol najmä kamerový systém. Nás zaujímalo, akej mienky sú martinskí poslanci, ktorí ešte o tomto ako o osobitnom probléme nerokovali.

Katarína Adamicová:

Je to iba vrchol ľadovca
Pri probléme „graffiti“ je možné sa zväčša hnevať, zlostiť, alebo hundrať. Emócie samy však nepomôžu. Žijeme v civilizovanom demokratickom štáte, kde by činy vandalstva mali byť vyriešené aspoň zákonom a jeho striktným dodržiavaním, keď už nemáme spoločenskú kapacitu odsúdiť ich ako činy proti morálke a etike vzťahov. Existujú „graffiti“, ktoré z estetického pohľadu vytvárajú maľby oku znesiteľné. Tých niektorí ľudia aj chvália - najmä keď zasprejovaná plocha „nezdobí“ ich fasádu. Existujú aj iné „dielka“ tzv. „writerov“, ktoré plochy mrzačia, ba dokonca robia nefunkčnými (napr. cestné značky). Obom skupinám je spoločné to, že patria približne do jednej vekovej skupiny adolescentov a najmä to, že siahajú na cudzí majetok, zatiaľ bez akejkoľvek účinnej odozvy spoločnosti. Na zničené spoločné plochy sa našinec ešte stále díva tak trocha po socialisticky. Neradi si uvedomujeme, že prostriedky, ktoré samospráva na ktorejkoľvek úrovni venuje oprave takýchto škôd, idú do miliónov. A idú vlastne z našich daní...Teda odoberajú finančné prostriedky z rozpočtov, v ktorých by mohli slúžiť oveľa potrebnejším položkám.
Riešenie podobných problémov môže mať dve formy: l. represívnu a 2. výchovnú. K prvej - Národná rada SR prijala v súčasnosti nový zákon, z ktorého vyplýva, že sprejerom môže hroziť až 1 rok väzenia. Ide o správny krok. Pomôže na všetkých úrovniach samosprávy vytvoriť, alebo prispôsobiť príslušné všeobecné záväzné nariadenia v boji proti poškodzovaniu cudzieho majetku. Formy tejto protiofenzívy môžu byť rôzne a zväčša už sú známe z iných civilizovaných spoločností. Účinnosť akejkoľvek legislatívy je však úplne závislá od prístupu tak zodpovedných inštitúcií (polícia, súdy), ako aj od aktivity a motivácie všetkých občanov komunity (kontrola, hlásenie zisteného trestného činu a pod.). Od nepamäti je však známe, že akcia vyvoláva reakciu a osamotená represia, bez adekvátnej výchovy nemá úplný a trvalý úspech.
A teraz k výchovnej forme - s výchovou všeobecne to v našej spoločnosti „škrípe“. Záujem takmer výlučne o ekonomické ciele prenášané do rôznych sfér ľudského života – okrem iného do kultúry, vzdelávania a čo je najhoršie - do rodín, má a bude mať nedozerne zhubné následky pre celú spoločnosť. Sprejerstvo ako jedna z protestných aktivít mladých je iba vrcholček ľadovca. Benjamin Kuras v jednej zo svojich posledných kníh nazval takýto proces, ktorým v rôznej miere prechádza celý náš kontinent „plíživá orwelizácia“. Dá sa s ním súhlasiť, keď hovorí, že zámerom a výsledkom tohto procesu je zbaviť občana vedomia, čím je, k čomu patrí, čo je správne a čo je nesprávne. S akými ideami sa stotožniť a akým odporovať, po akých prameňoch poznania pátrať, podľa čoho súdiť činy vlastné aj druhých, na čo byť hrdý a za čo sa hanbiť, o čo sa usilovať a ako poznať, v čom človek uspel, alebo či niekomu ublížil. Prejdem od zamyslenia sa do praxe: napr. mesto môže monitorovať vytipované oblasti kamerovým systémom, použiť helikoptéry (ako v Berlíne), ustavične čistiť znehodnotené plochy, dávať pokuty, či použiť výkon verejných prác na vyčistenie plôch. Ďalej možno posilniť policajnú zložku a vyžadovať jej úspešnosť pri sledovaní, prichytení a usvedčení páchateľov. Možno však aj vyčleniť plochy na výtvarné pokusy sprejerov. Toto všetko môže mesto zabezpečiť len čiastočne.
Každé mesto sa však, v celospoločenskom zmysle, môže podieľať na vytváraní prostredia, ktoré bude motivujúce pre všetky vekové kategórie. Umožní životné istoty rodinám, dá priestor zdravej a spoločnosti, neškodnej sebarealizácii detí, umožní skutočne kvalitné vzdelanie a reálnu kreativitu, vytvorí možnosti pre športové, kultúrne a ďalšie aktivity mládeže, ktoré vôbec nemusia smerovať ku komercionalizácii a profesionalite a napokon každým svojim rozhodnutím sa môže blížiť k presadzovaniu stáročiami overeného hodnotového systém, v ktorom má človek s rozličnými „talentami“ vždy svoje nezastupiteľné miesto.