veľa pohárov. Najviac si cení ten, ktorý získal za ôsme miesto v kolíske tohto športu na majstrovstvách sveta juniorov v Amerike, ale aj tie, ktoré sú napríklad za viaceré víťazstvá v poľskom pohári. Maroš sa tomuto zaujímavému a atraktívnemu športu venuje desať rokov. „Chceli sme domov psíka, kamarát mi poradil, že si máme zadovážiť huskyho. Keď sme ho kúpili, spočiatku som ho vodil len povedľa bicykla. Keď potom pribudol ďalší, bolo nám treba stavať voliéru. Našťastie otec má k psom a tomuto športu veľmi dobrý vzťah a výrazne ma podporuje“, dozvedáme sa od Maroša, ktorý prvé preteky absolvoval v roku 1996. Spočiatku sa Litvajovci len informovali o možnosti pretekať, potom im výstroj požičal kamarát a neskôr všetko potrebné dokúpili. Tak ako mnohé zimné športy aj tento si našiel svoju letnú podobu, ale Maroš tvrdí, že tá zimná je pravá a aj najkrajšia. Napokon aj severské plemeno husky je stavané na chladnejšie podnebie. Ani tropické letné počasie, ktoré sa na pár dní ukázalo aj tohto roku, im moc nevoňalo. Preto, vraj, v lete ani veľmi netrénujú. Začínajú na jeseň, keď sa trochu ochladí. Aj pred novou sezónou začnú trénovať a pripravovať sa začiatkom septembra. Keď sa rozbehne príprava, tak trénujú celý týždeň s jedným-dvoma dňami oddychu. A potom s prvým napadnutým snehom sa začne sezóna, ktorá trvá až do posledného jarného snehu. Preteky psích záprahov, to je súzvuk človeka so zvieraťom. „Vzťah človek-pes nemôže mať trhliny,“ tvrdí Maroš Litvaj. “Musíme si spolu rozumieť, všetko musí klapať. Ide o dlhodobý vzťah. Prvý náš psík, má už viac ako desať rokov, ostatné majú tri-štyri roky. Väčšina z nich je už z nášho domáceho chovu. Aj teraz nám pribudlo šesť malých šteniatok, o ktoré sa treba starať. Ráno im treba dať najprv vody, potom ich nakŕmiť a šteniatka sa kŕmia päťkrát denne. Takže okolo psíkov je celý deň roboty neúrekom. Pomáhajú všetci - otec aj mama – celá rodina sa o nich staráme.“ Nakukli sme do voliéry, v ktorej má každý psík vlastnú búdu. Inak pokojní psíkovia, keď zbadali neznámeho, nechali sa hlasno počuť. Všimli sme si, že štyria sú si na nerozoznanie podobní a dvaja akoby k nim ani nepatrili – jeden je čierny, druhý biely ako sneh. „Práve ten biely, ktorý počúva na meno Kim, je vodiaci v záprahu,“ ukázal na neho prstom Maroš Litvaj. „Za ním sú v záprahu Bimo, Dona, Kola, Fredy, Eňa,“ predstavil nám ich po jednom. Kúsok voliéry patril šteniatkam, ktoré ešte nemajú mená. Otec Miloš Litvaj, ktorý syna výrazne podporuje, si ale nerobí zásluhy na tom, že by ho práve on priviedol k tomuto športu. Je to, vraj, zásluha jeho kamaráta Daniela Filla. „Od neho si doniesol syn prvého psa, a potom to už išlo. Maroš sa dal na náročný šport, baví ho to, tak mu pomáham, ako sa dá. Finančne a aj materiálne. Sem tam nám pomôže sponzor, ale väčšina nákladov ide na úkor rodiny,“ tvrdí otec. Našťastie aj mama Anna Litvajová má pochopenie pre chlapov v rodine. „Čo už narobím. Hoci mi aj niekedy vadí chovať toľkých psov, lebo to ide aj do peňazí, ale keď potom vidím syna na stupni víťazov, je mi dobre pri srdci. Musela som si zvyknúť aj na to, že kým iní chodia na dovolenky v lete, my si ich odriekame a užívame si ich vtedy, keď chodíme so synom po pretekoch v zime,“ tvrdí Anna Litvajová. V novej sezóne, ktorá Maroša čaká, sa všetci v rodine tešia najmä na domáce preteky v Turanoch, kde sa uskutočnia majstrovstvá Slovenska. Ale, ako nám prezradila hlava rodiny Miloš Litvaj, táto sezóna bude veľmi dôležitá. Hovorí sa o tom, že na najbližšej zimnej olympiáde, ktorá bude v Taliansku, by mali byť preteky psích záprahov ukážkovým športom a Maroš by výsledkami chcel povedať svoje slovo do olympijskej nominácie.