ho sledovali od rána do večera. Ako to robia skutoční detektívi? Ak by ste sa ich na to spýtali, samozrejme, neprezradia. Niektoré kancelárie si, dokonca, z opatrnosti na webe neuvádzajú ani len telefónne čísla, s potenciálnymi klientmi komunikujú výlučne cez mail. Nuž, opatrnosť im nechýba. A pritom ich možno stretávate bežne na ulici, rozprávate sa a oni vás možno práve preverujú. Aj v Martine. Donedávna tu fungovala krátky čas jedna detektívna kancelária, dnes sa rozbieha ďalšia. Bývalý detektív Viliam Kúdelka zo Sučian už nemá čo stratiť. Porozprával nám o tom, ako je v skutočnosti práca detektíva blízka tej z filmu. Hra na Sherlocka Holmesa však trvala príliš krátko na to, aby sa jej skutočne podobala. Ale i za ten čas si odniesol do života skúsenosti, ktoré môže zažiť iba detektív.
Objednávatekami boli
iba ženy
Detektívi na Slovensku fungujú na základe zákona o súkromných bezpečnostných službách od roku 1997. Slúžia na vyhľadávanie osoby, majetku, zisťovanie informácií, ktoré by mohli byť pred správnym orgánom použité ako dôkazový materiál, získavanie údajov o majetkových pomeroch alebo konaní osôb či informácií v súvislosti s vymáhaním pohľadávky alebo usvedčovanie nevery. Veľké percento z detektívnej obce tvoria bývalí policajti, ktorí majú k tejto profesii veľmi blízko. Rozdiel je v tom, že tam, kde nemôže pomôcť polícia, prichádza súkromné očko. Polícia môže zasahovať do trestno-právnych záležitostí, no pokiaľ ide o medziľudské vzťahy, tu jej pôsobnosť spravidla končí.
Viliam Kúdelka vystúpil z policajných radov aj preto. Rolu súkromného detektíva si však vyskúšal na jeden rok. „Ako detektív je ťažké sa uživiť. Mal som malú kanceláriu vo veľmi malom meste, kde si ma vyhľadávali hlavne pre služby spojené s vymáhaním pohľadávok. Niekedy to však už zachádzalo mimo mojich kompetencií, a tak som skončil,„ vysvetlil bývalý policajt. Okrem týchto tradičných prípadov mal aj sedem takých, ktoré sa týkali overovania nevery. Objednávateľmi služby boli výlučne ženy. „Tie sú citlivejšie a muži zas ješitnejší. Takéto problémy si riešia inak,„ tvrdí Viliam Kúdelka, podľa ktorého detektív musí byť aj psychológom. Počas praxe vycítil, že štyri objednávateľky potrebujú skôr psychológa, ako detektíva. „Všetko je o psychike. Ženy by mali mať viac sebavedomia, veriť nielen sebe, ale i svojim partnerom. Hlavne jedna mladomanželka bola v riadnom stave žiarlivosti. Nástojila, aby som sledoval jej manžela. Chcela zmapovať situáciu v práci a hlavne po nej, a to bez akéhokoľvek dôvodu, podozrenia. Skúsil som to, aby mala srdce na mieste. Prenasledoval som ho a zistil, že vôbec nechodil tam, kam predpokladala. Celú neveru si iba namýšľala.„ Nie vždy to ale skončí happy-endom. „Niekedy som sa obával, aby im výsledok neuškodil viac ako ich podozrenie. Niektoré informácie som musel podávať veľmi opatrne, ale samotný výsledok mojej práce, ak sa teda potvrdila nevera, bol pre ne zdrvujúci.„
Prípady sa mu križovali
Detektívne kancelárie spravidla zamestnávajú viacerých detektívov a tie väčšie majú i niekoľko interných zamestnancov a v ich službách sú tajne i policajti. Viliam Kúdelka žiadneho Watsona nemal a svoju kanceláriu spravoval sám. Nepriťažovalo mu to. Hoci všetci naokolo vedeli, čím sa živí, odhalenia sa nebál. Ak pracoval na majetkovo-právnom prípade, anonymitu nepotreboval. Práve naopak, so všetkými dlžníkmi prichádzal do kontaktu osobne. Pri nevere to bolo inak. Riešil síce iba tri, ale vystačil si a zvládol to bez toho, aby ho niekto odhalil. Nenápadne pozoroval s kým a kde dotyčný prichádza do styku. Odhalenie nevery si vyžadovalo plné nasadenie. Ak podozrivý holdoval nočnému životu v baroch, musel sa mu detektív prispôsobiť. Avšak práca detektíva je istejšia cez deň. Vtedy je menej nápadný. V uzatvorenom priestore sú ľudia viditeľnejší a vonku je anonymita ďaleko vyššia. Ako sme spomínali, rozprávať sa s „neverníkmi„ osobne by bolo riskantné. Prišiel by o anonymitu. Raz to tak predsa len urobil. Keďže nepracoval vždy iba na jednom prípade, ale súbežne na viacerých, v tomto prípade sa mu splietli dva do jedného. Náhodou sa týkali neverného muža. Stretol sa s ním i jeho mladučkou milenkou, ktorej dal prednosť pred manželkou a maloletým dieťaťom. Kým upriamoval pozornosť na niečo iné, nenápadne si získal potrebné informácie k tomu, aby prípad vyriešil. Vyzvedať o ich vzájomnom vzťahu nemusel. Už dávnejšie postrehol, že dvojica sa stýka verejne a vzájomnými sympatiami sa netajili ani pred ním. Všetky informácie priebežne odovzdával svojej objednávateľke. Manželstvo sa skončiť inak ako rozvodom nemohlo.
Aj pri ďalšom prípade sa podozrenie potvrdilo. Bol to už starší manželský pár, ktorý mal dospelé deti a žena, ktorá prišla za Viliamom Kúdelkom, si bola viac než istá, že manžel má inú. Nevedela však, čo zamýšľa a chcela sa na všetko dopredu pripraviť. „Viac-menej jej išlo o majetkovo-právne vysporiadanie. Naozaj som zistil, že tento pán už kvôli podstatne mladšej partnerke pracuje na rozvode bez toho, aby mojej klientke niečo povedal, a preto sa obávala, že ju pripraví o majetok,„ spomína si aj na takýto prípad. Ten tretí mu žiaden výsledok nepriniesol. Natrafil totiž na toho nepravého. Objednávateľkou bola manželka, ktorá svoju druhú polovičku vyprevádzala za prácou do zahraničia. „Pre nedostatok financií som tam nemohol ísť. Sledoval som ho len vtedy, pokiaľ bol na Slovensku, no čo sa týkalo pobytu za hranicami, tam som si zabezpečil spoluprácu s pánom, ktorý mi mal o ňom prinášať informácie,„ povedal. Vtedy ešte netušil, že sa zhodou náhod s prenasledovaným poznal, takže ma prezradil. „Bolo mi potom ľúto, že som tejto nešťastnej žene nepomohol,„ vyznal sa.
Niekedy sa musel obrátiť
na políciu
Viliam Kúdelka spod detektívnej čapice Sherloka Holmesa nahliadal do „spálne„ cudzích manželstiev a spoznával, čoho sú ľudia schopní. Taká malá reality show. Stretol sa s jej aktérmi hlavne vtedy, ak vymáhal od dlžníkov alebo neplatičov peniaze svojich klientov. „Tam som stretával brutálnych ľudí. Neraz mi prebleslo hlavou, či nenapadnú moju rodinu,„ naznačil charaktery, s akými prichádzal do styku. „Klienti predpokladali, že mám za sebou skupinu vymáhačov, s ktorými fyzicky peniaze vymôžeme. Ja som ale len v dobrej viere upomínal dlžníkov písomne, teda chcel som riešiť situáciu zmierňovaním oboch strán.„ Pohľadávky v nižších sumách sa dali vymôcť bez problémov, ale vysoké sumy... Tak s tými sa detektív zo Sučian do cieľa nedostal. „Bolo úplne bežné, že ma párkrát fyzicky napadli, lebo im prekážalo, že im zasahujem do súkromia. Mne však išlo o priame odhalenie, ktoré mi zákon povoľuje. Zažil som teda všeličo. Vykázali ma už aj z bytu, z pozemku, firmy a jeden mi prišiel vynadať až domov,„ zmienil sa bývalý detektív o nepríjemnostiach, ktoré ho pri vykonávaní tejto profesie postret-lo. „Raz som mal vymáhať nejakú čiastku, no napokon som zistil, že netreba vymáhať od druhej strany, ale od môjho klienta. Moja služba sa obrátila proti nemu. Našťastie si objednávateľ priznal chybu a podarilo sa nám uzavrieť dohodu.„ Viliam Kúdelka mal aj také situácie, kedy bol ako bývalý policajt nútený upovedomiť na isté osoby políciu, lebo už išlo o trestno-právne veci. „Keby som to nechal tak, prerástlo by to aj do horšieho štádia,„ povedal a myslel tým aj prípad, na ktorý nespomína veľmi rád. „Mrzí ma, ako dopadol môj klient, starší pán, ktorého podviedol jeden vplyvný pán z Martina. Išlo o miliónovú čiastku z predaja domu a dodnes ten prípad nie je vyriešený. Keď som začal tohto pána sledovať v Čadci a začal mu posielať listy na zmiernenie situácie, vždy sa mi vyhýbal. Nakoniec si našiel svojho advokáta, ktorý poslal list mne s vyhrážkou, že ak to nenechám tak, bude sa riadiť niečím iným... Postúpil som to, samozrejme, polícii. Žiaľ, tento človek ostane sklamaný celý život,„ povedal na záver Viliam Kúdelka.