Po rodných chotároch Jahodníky

tento úkaz trochu iné vysvetlenie. Tvrdila, že sú to slzy utrpenia nie jedinca, ale ľudí mnohých-premnohých. Sú to vraj, slzy tých úbožiakov, ktorým kedysi ubližoval istý nenásytník Vavrinec z Jahodník. Či presnejšie rečeno z Malej Bystričky, ako sa vtedy táto donedávna samostatná turčianska dedina nazývala. Tieto slzy musí Vavrinec po smrti rozosievať vždy jednu noc v roku z veľkej krhly, ktorú večným odsúdením ťaruští do zániku sveta ako ťažké bremeno.
Pre tohoto Vavrinca Jahodníky stali sa mi už v ranom detstve bájnym pojmom. Keď som ich však hľadal na mape Turca v tretej ľudovej, nenašiel som ich. Na tom mieste, kde sa mali nachádzať, stálo už meno Martina. Až neskôr, keď sa mi dostala do rúk podrobnejšia mapa, Jahodníky sa konečne na nej objavili. Od severu ohraničené chotárnou medzou, od juhu siahajúcou až za Jahodnícke háje, na východe dotýkajúcou sa takmer Tomčian a na západe vybiehajúcou až na Hrby ku Bystričke.
Poriadny to bol teda chotár, a čo viac, existoval už pár rokov pred tým, čo sa pojavila samostatná villa sancti Martini - osada svätého Martina. No nakoniec osud prisúdil Jahodníkom ústup zo slávy. V ďalších storočiach sa Jahodníky, kedysi chýrna obec zemepánska, stali dedinou portálnou, teda sedliackou a v roku 1919 splynuli navždy s Martinom.
Sem-tam si poťažkocú starí Jahodničania na takýto osud a nedajbože ich presvedčiť, že sú už viac ako osemdesiat rokov Martinčanmi. Cítia sa stále spätí so svojou bývalou samostatnou dedinou a koniec-koncov, majú byť aj prečo. Lebo dejiny Jahodník si to od svojich rodákov iste zaslúžia.
Začínajú kedysi v prvej polovici 13. storočia, keď poniektorí obyvatelia osady Bystrica (dnešnej Bystričky) osadili sa pod návrším na pravom brehu Turca a založili si tu vlastnú osadu, ktorú, ako ináč, nazvali Malou Bystričkou. V roku 1284 kráľ Ladislav IV. daroval túto osadu s mimoriadne úrodnou zemou pánovi Vavrincovi, synovi zemepána Kozmu, ktorý bol zakladateľom Dolnej Štubne. Vavrinec bol človekom nespratným a panovačným, nielenže vo svojej osade nastolil tuhé poriadky, ale začal si jej chotár rozširovať na úkor východných susedov Tomčian a Doliny. Samozrejme, aj sa mu to podarilo, len potom koncom 14. storočia mali jeho potomci čo robiť, aby obhájili donačné darovacie listiny na známej revízii zemianskych spisov, zvanej Bukovskou.
V roku 1349 pojavuje sa nové pomenovanie osady - Jahodnik. Vraj preto, že na svahoch návršia nad osadou bolo vždy nadostač jahôd. Sprvoti sa v spisoch spomína raz Malá Bystrička a raz zas Jahodník, no v darovacej listine kráľovnej Barbory z roku 1413 sa už raz navždy osada nazýva - Jahodnykom. Touto listinou kráľovná darovala obec Pavlovi a Blažejovi z Vidastelky z Gemera. To znamenalo, že v tomto roku načisto vymreli potomkovia smutne presláveného komesa Vavrinca. Je zaujímavé, že posledným jeho potomkom bol tiež Vavrinec, syn Jána, ktorý mal čo robiť najviac s obhajovaním šachľov-machľov svojho nepodareného prapradeda.
Vymretím Vavrincovho rodu nastal úplný úpadok zemianskej stavovskej slávy Jahodník až do úrovne portálskej dediny. Po Pavlovi a Blažejovi dostali Jahodníky pod moc páni z Necpál, ktorí zas v roku 1479 predali ich novému pánovi - Ondrejovi z Cuzanu, aby po pár rokoch staronovými majiteľmi Jahodník stali sa zas Necpálski a neskôr Komorovskovci z Blatnického hradu. A keď v roku 1538 daroval cisár Ferdinand Blatnicu i s celým jej majetkom, teda aj s Jahodníkmi, Františkovi Révaimu, stala sa táto dedina podnožou slávneho Révaiovského rodu, jeho trebostovskej vetvy. Tak tomu bolo takmer celých tristo rokov až do zrušenia poddanstva v roku 1848. V tom slávnom roku, kedy mnohí Jahodničania stali si pod hurbanovské zástavy.
Odvtedy ubehlo mnoho času i mnoho augustových nocí. A keď aj budúci rok príde jedna augustovská noc a v nej sa ako ohňostroj rozprsknú „slzy Vavrinca“, ich svit nebude sa odrážať nad slamenými či prinajlepšom šindľovými strechami starých Jahodník, ale v stovkách okien dnešných Jahodník. Preletia ponad jahodnícky cintorín, kam odišli navždy tí, čo doniesli so sebou odraz slávy veľkej osady.