Po rodných chotároch

bárov, ktorí sa tu usadili nad zátočinou rieky bohatej na ryby. Ožiarovala húštiny breziny i dúbia a prostred nich polianku s rybárskymi chatrčami. Dlhé roky, možno od nepamäti, sídlili tu rybári. Svet sa o nich nestaral a oni zas nedbali oň.
Až predsa v polovici 13. storočia svitlo Belovi IV., že aj tu má on svojich poddaných. A to nie hocijakých, ale rúčich rybárov, ktorí mu môžu obohacovať kráľovskú kuchyňu turčianskymi hlavátkami i pstruhmi. Medzi týmito rybármi zvlášť vynikal zručnosťou, ale aj udatnosťou, istý Uzda. Padol do oka kráľovi a tento ustanovil Uzdu za kráľovského rybára a daroval mu územie ôsmich popluží, teda čosi okolo 120 hektárov. Toto územie bolo veľké a siahalo ďaleko na vŕšky, až na východný breh Turca.
Tu sa začínajú písmom dokumentované dejiny tohoto územia s rybárskou osadou, ktorá však ešte stále bola bez mena. Začínajú sa kráľovským rybárom Uzdom, ktorý mal štyroch synov - Mechta-Mečam, Strmeňa, Martuna-Martina a Drahomela-Drahomila. Bolo ich dosť pod jednou strechou, nuž traja z nich, okrem Martina, rozbehli sa svetom. Najbližšie rodnému krovu zostal Drahomel, ktorý sa usadil na vŕšku nad Turcom od východu, na Hostihore. Tam, kde sa dnes pnie budova Slovenskej národnej knižnice.
Doma zostal Martun. Jeho potomkovia potom už neopustili rodné háje i vlnky Turca pod hoľami a začali rozpriadať osudy novej osady. Stačilo druhé pokolenie Martunovho rodu, teda jeho vnukovia a jedna spoločná osada sa rozdelila na tri. Dve z nich tvorili viac-menej jednu spoločnú dedinu, ale s horným a dolným koncom, jej zakladateľom bol Martunov vnuk Peter a druhá dedina bola samostatná, ležala južnejšie od prvej a jej zakladateľom bol iný vnuk Martuna - Benedikt. A keď sa písal rok 1397, konečne sa pojavilo pomenovanie týchto osád - Zaturcha-Záturčie: veď ako ináč bolo možné nazvať osadu nachádzajúcu sa za Turcom. V týchto časoch rozvíjania feudalizmu sídlili tu už zemepáni, ktorých v roku 1386 kráľ Karol III. uctil si udelením zemianskeho titulu povýšením do stavu privilegovaných zemanov.
Pokračovanie dejín oboch Záturčí je už v podstate históriou zemianskeho rodu Zátureckých. Lebo tak sa začali volať nobilitovaní potomkovia svojho ošarpaného rybárskeho praotca Uzdu. Jedni Zátureckovci žili v Záturčiach a iní, ktorí boli potomkami Drahomela, bývali na Hostihore. Hoci v ich žilách kolovala spoločná rodová krv, predsa len ich vedomie zemianstva roznietilo feudálnu majetkovú chamtivosť. I začali medzi oboma rodmi hádky o chotár. Ešte šťastie, že v roku 1558 Drahomelovi potomkovia vymreli posledným mužom - Mikulášom. Nevedno, kam by boli viedli spory Zátureckých…. No pre Zátureckých zo Záturčia neprestali ani potom. Pravotili sa títo potom s Révaiovcami i Dávidovcami z Petra, a to hlavne pre Hostihoru a celý spor skončil prakticky až v roku 1812. Nuž, iste to nectilo zemianskych pánov bratov, ako sa navzájom nazývali, takto sa medzi sebou kamasovať.
Nuž veru v Záturčí žil sa írečitý zemiansky život a je prirodzené, že jeho zobrazovanie našlo svojho najvynikajúcejšieho majstra práve v rodákovi zo Záturčia - Jankovi Kalinčiakovi (1822-1871), na ktorého hlboko vplývala jeho matka, sama zemanka. Kalinčiakove historické povesti a najmä jeho Reštavrácia - satira z veľkej časti aj života turčianskych zemanov ožívajúcich svoju historickú úlohu, sú živými obrazmi našej histórie.
Zátureckovci však popri zemianstve stávali sa poniektorí aj oveľa osožnejšími ľuďmi pre našu históriu i samotnú kultúru. Z nich najvýznamnejším bol Adolf Peter Záturecký (1837-1904), hoci rodák z Brezna, ale pôvodom zo Záturčia. Tento koncom 19. storočia vydal jedinečnú zbierku Slovenských prísloví, porekadiel a úsloví. Jeho syn Ján, lekár, zúčastnil sa národnobuditeľského pohybu pred prvou svetovou vojnou. Nuž a nemožno zabudnúť ani na našu slávnu herečku Oľgu Országhovú-Borodáčovú, tiež zá-
turčiansku rodáčku.