ľahké, ale zvykol som si. Mnohí, ktorí s touto prácou začali, ju po chvíli nechali,“ povedal hrobár, ktorý sa tejto smutnej práci venuje štrnásť rokov. Lúčiť sa so zosnulými chodí po celom okrese. Sú časy, keď lopatu do rúk nechytá, niekedy ju z nich nepúšťa. Napríklad na Národnom cintoríne bývajú pohreby v troch intervaloch - o dvanástej, o pol druhej a o tretej. Stáva sa, že za týždeň nepochová nikoho, inokedy zas desiatich. V lete prichádza na cintorín ráno o piatej, keď je ešte chladnejšie. V zime zamrznutú zem prevŕtava zbíjačkou. „Teraz to už nie je také zlé. Sme traja, stíhame. No prvé štyri roky som kopal úplne sám pre celý Martin aj Vrútky. Bežne som vyhĺbil až 30 jám mesačne,“ zmienil sa o svojom počiatočnom výkone Augustín Štefanka, ktorý je so svojou prácou úplne vyrovnaný. „Je to práca ako každá iná,“ upozornil. Ako pre koho... No hrobár tvrdí, že vykopať hrob nie je ťažké. „Treba si len zvyknúť nato, čo v ňom objavíte. Nikdy ma z toho nenapínalo, nikdy sa mi o tom nesnívalo.“ Pri hĺbení dva metre hlbokej jamy je šanca, že hrobár na nič nenatrafí, malá. Ak sa pochováva na rodinného príslušníka, zväčša sa naruší aj jeho posledný odpočinok. Ako povedal, pohľad nie je až taký zdrvujúci. „Vôbec nie je pravda, keď sa hovorí, že telo po smrti napadnú červíky. Nie je tam prívod kyslíka, takže tam nie sú. Telo zostáva pokope aj 30 – 40 rokov. Je akoby zakonzervované. Ono sa to iba postupne rozpadáva. Oblečenie, najmä to silonové, a kosti vydržia najdlhšie. Keď ale otvoríme kryptu a buchneme do starej truhly, celá sa rozpadne na prach,“ opísal to, čo každý smrteľník považuje za horor. Mimochodom, tie sú pre Augustína Štefanku slabou kávou. Pri žiadnom sa nevie báť. Ani sa mu nečudujeme... Dokáže ním však veľmi pohnúť, keď hrudami hliny pokrýva malú truhličku... Nielen telá nachádza pod vrstvami zeme. Jeho lopata sa raz na Národnom cintoríne obtrela aj o neodistené granáty. Kým si po ne neprišiel pyrotechnik, ďalej nekopal.
Ako sa vyrovnáva s povolaním hrobára Štefankova nežnejšia polovička? „Úplne normálne. Nestriasa ju, veď jej otec bol tiež hrobárom dvadsaťpäť rokov. Keď boli deti malé, nosila mi s kočíkom pred sebou na cintorín teplý obed.“
Práca, akú vykonáva aj Augustín Štefanka, je síce smutná, no pre nás nepostrádateľná. Raz bude hrobára potrebovať každý z nás. Ak sa na hrobárinu pozrieme s nadhľadom, nájdeme v nej aj kúsok ľudskosti a spravodlivosti – nerobí medzi ľuďmi rozdiely, všetkým slúži rovnako. Augustín Štefanka si môže povedať: pochovával som Milana Hodžu, prvého slovenského predsedu vlády. On však hovorí ako hrobár: „Hodža či prezident... pre mňa sú to ľudia ako všetci ostatní. Majú iba drahšie truhly.“