Tohtoročná Scénická žatva 2005 mala opäť letný čas
Martinská pešia zóna opäť raz sympaticky ožila netradičnými divadelnými produkciami a vystúpeniami živých kapiel rôznych žánrov. Stalo sa tak na prelome augusta a septembra počas 83. ročníka súťaží slovenských divadelných súborov, veľmi dobre známej Scénickej žatvy, najstaršej prehliadky ochotníckeho divadla v Európe. A podľa panujúcej pohodovej, slnkom prežiarenej príjemnej atmosféry piatich dní festivalu možno usudzovať, že zmenený termín Scénickej žatvy (z pôvodného jesenného v októbri) sa dobre udomácňuje, ak sa už aj priamo neujal.
Záujem na druhú
Takzvané sprievodné festivalové vystúpenia, pripravené domácimi spoluorganizátormi SŽ (Turčianske osvetové stredisko), a to z produkcie zväčša turčianskych účinkujúcich (Belá-Dulice, Babscénus, D-EFEKT Dubové, tehličku dobrej nálady pridali však tiež hostia - Rasťo Piško...) mali na Divadelnom námestí, uprostred náhliacich sa i len tak prechádzajúcich Martinčanov, to najbezprostrednejšie publikum. Škoda len, že koordinácia celého žatevného programu nevyšla tak, aby si práve takéto vystúpenia mohli pozrieť popri domácich martinských divákoch tiež kolegovia - divadelníci z ochoty. Veď prišli do Martina z celého Slovenska, ba boli tu aj krajania Slováci z Vojvodiny (Kovačica) a Budapešti, bábkari zo susedných Čiech, Poliaci, Nemci... Sprievodné programy „vonku na pľaci“ pred divadlom sa takmer vždy časovo križovali s tzv. oficiálnym hlavným programom SŽ. Ten, kto prišiel na festival, stál tak každý deň popoludní pred dilemou - ostať na dozaista lákavej divadelnej atrakcii v uliciach, no zmeškať tak program podľa harmonogramu, kvôli ktorému zámerne pricestoval do Martina.
Organizátori dostali divadlo do ulíc, mesto ožilo, náhodní okoloidúci si zrejme prišli na svoje, no menovite takmer anonymne účinkujúce turčianske súbory nemali šancu hrať pred publikom z radov ochotníkov prítomných na žatve výhradne kvôli divadlu. Dubové s Maľovaným na skle v sobotu popoludní o 17.00 v areáli knižnice hralo síce veľmi šarmantne, ale na žatve o nich vôbec nikto nevedel, neboli uvedení ani na jednom plagáte, v žiadnej oficiálnej tlačovine SŽ. Chválabohu, že svojou hrou prilákali aspoň ľudí na prechádzke mestom, ktorí určite neľutovali, že si urobili takúto nečakanú odbočku v oddychovej trase. Je to škoda a neúctivá netaktnosť voči turčianskym divadelníkom.
K martinskému festivalu scénického divadla v letnom termíne neodmysliteľne patrí tzv. divadelný stan. Zabezpečuje tak oddychovú občerstvovaciu zónu a tiež poskytuje netradičný priestor pre napospol komediálne nočné produkcie uvádzané mimo hlavného programu. Najmä čulá mládež si po celodennom divadelnom maratóne dopraje na uvoľnenie mysle i svalov ešte celonočnú diskotéku.
Úroda bola vynikajúca
Aká bola 83. SŽ úrovňou účinkujúcich, usilujúcich sa o každoročnú najvyššiu métu - tvorivý čin roka udeľovaný za najlepšiu inscenáciu končiacej sa ochotníckej sezóny? Odpoveď na takto položenú jednoduchú otázku nebýva ľahká, jednoznačná a málokedy je stopercentne objektívna. Umenie - divadelné nevynímajúc - je zväčša navýsosť subjektívne. Na martinskej SŽ však pravidelne pracuje početná porota, aby sa pousilovala subjektívne názory, individuálne dojmy a osobnostné náklonnosti vo svojom záverečnom verdikte pokiaľ možno čo najviac objektivizovať. Z vždy dobre informovaných kuloárových kruhov je známe, že úroveň inscenácií bola v práve skončenom ročníku SŽ predsa len taká obsažná, že kým porota prišla k jednotnému spoločnému adeptovi na udelenie tvorivého činu roka, o čosi dlhšie ako inokedy jej to trvalo. Ako však povedal predseda poroty Vladimír Štefko, je to vždy lepšia situácia, ako keď sa neurodí a pomaly nieto koho oceniť.
O tradičný tvorivý čin roka teda boli pri rozhodovaní do poslednej chvíle v hre najmenej tri súbory. DS J. Chalupku mesta Brezno s inscenáciou klasika slovenskej drámy J. G. Tajovského Nový život, DS G. Fejérpataky-Belopotockého pri DK Liptovský Mikuláš s hrou Nikolaja Kolaďu Merlin Munro a Divadelné združenie Partizánske s inscenáciou Spomienky budúceho starca Daniila Charmsa. Najpresvedčivejšia sa po všetkých stránkach - textový dramaturgický objav, skvelé herectvo, kongeniálna réžia - napokon ukázala produkcia mikulášskych ochotníkov, ktorí si ju na Liptov odniesli kupodivu so súhlasom prevažnej časti ochotníckej obce.
Hrdinovi v ceste nestojí nič
Pozoruhodností by sa na ochotníckom festivale určite podarilo zaznamenať ešte dosť a dosť, za všetky možné sa ešte pristavme pri jednej ankete. Spoločensky všeobecne konštatovanú krízu hodnôt, si všímal na svojich stránkach Festivalový denník SŽ. Jeho redakcia sa rozhodla pátrať po tom: Kde sa skrýva súčasný hrdina a kto mu stojí v ceste? Dovolím si zacitovať názor jedného z najmladších osobností v porote, odborníka na divadlo Jána Šimka: „Súčasný hrdina? Miro Šatan? Robo Kazík? Jozef Gonczi? Jožo Ráž? Marek Mintál? Tošo? Muž - hrdina sa stiahol do oblasti hier, aj mediálnych. V umení prežívame po antihrdinovi obdobie hrdinu bez príčiny. Častejšie sa hrdinkami v dnešnom umení stávajú ženy - vo väčšine silných príbehov sú hrdinkami ženy, aj na tohtoročnej žatve to tak bolo (Nový život, Murlin Munro, Ronja...). Zdá sa, že dnešné ženy majú problémy, ktoré sú pre umenie zaujímavé. Nevedno, či je to tým, že nastala doba ženy, alebo sa všetky možné fabuly, v centre ktorých stál muž, jednoducho vyčerpali... Hrdinovi v ceste nestojí nikto. Ak sa objaví, cestu si prerúbe, inak by to predsa nebol hrdina....“
Divadla nadostač
Nuž, SŽ 2005 možno tiež nebola mimoriadne hrdinská, dobrého a pozoruhodného divadla z ochotníckych tvorivých dielní však v nej bolo nadostač. Práve tak, ako silných ľudských príbehov, ktoré prevrávali čistou rečou z javiska do hľadiska, z minulosti aj najsúčasnejšieho dneška. Nech teda žije SŽ 2006 Martin, v letnom čase aj počasí, spolu s hrdinami divadelných príbehov hrávaných na Slovensku ochotne a ochotnícky už vyše osemdesiat rokov.