Článok pokračuje pod video reklamou
Ján Krstiteľ na brehu Turca
Rieka Jordán vyteká z Genezaretského jazera a putuje smerom na juh, kde sa ponorí do púšte obklopená úzkym zeleným pásom živej krajiny, aby naplnila more, ktorému priliehavo dali meno „Mŕtve“. Ono je naozaj obrazom smrti, lebo v ňom niet kúsočka života, nie sú tam rastliny ani živé tvory.
V údolí biblickej rieky sa ozval pred dvetisíc rokmi hlas, ktorý sa rozliehal ozvenou púšte – pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky... A keď ten Pán prišiel, keď nastala tá jeho hodina príchodu ku krstu, ten istý hlas zvolal – hľa, Baránok Boží! Toto je môj milovaný Syn, v ňom mám zaľúbenie, jeho počúvajte. Boh z nebies sa s láskou priznal k svojmu Synovi a pred človekom – ľudstvom vyznal svoju „otcovskú“ lásku.
Syn rozčeril hladinu rieky Jordán, keď vstúpil do jeho vĺn. Otec rozvlnil hladinu duše ľudí na brehu... V rieke sa odzrkadlila Ježišova tvár. Stretol sa prorok s tým, ktorého ohlasoval; stretol sa predchodca s tým, ktorý má prevziať žezlo a vrhnúť oheň na zem. Stretnutie s Bohom na brehu rieky...
Možno sa niekto z obyvateľov alebo zemanov z malej dediny Vrútok zamýšľal nad tým, kde postaviť Bohu chrám. A ak aj v modlitbe trochu uvažoval a premietli sa mu do myšlienok obrazy z Evanjelia, azda na brehu Turca, alebo priamo pri sútoku s Váhom si predstavil, že na tomto brehu by mohol stáť prorok Ján, ktorý mal toľko energie v sebe, aby pomohol ľuďom nájsť Boha. Nuž a tu na Turci, kde je ešte veľa kadejakých pohanských zvyklostí, bude treba veľa nadšenia a horlivosti pre ohlasovanie zvesti o Pánovi.
Aj v tomto kostole vedľa najväčších turčianskych riek sa bude krstiť, aj tu bude kňaz pripravovať cestu Pánovi v Slove a sviatostiach, aj v tomto chráme bude kňaz zdvíhať hostiu so slovami – „Hľa, Baránok Boží“. Aj tu možno bude potrebné vydať veľké svedectvo viery karhaním neveriacich a nemravných a provokovaním ľahostajných. Možno aj tu bude raz musieť nejaký prorocký kresťan zaplatiť za svoju vieru veľmi veľkú daň.
Na brehu, kde umiera rieka... Zastavil sa Krstiteľ Ján. Sedemsto alebo viacej rokov je tu na vrútockom brehu jeho miesto. Miesto pre Jána Krstiteľa a predovšetkým miesto pre toho, ktorého on ohlasoval. Toto je dom Boží a brána do neba!
Veľa vody pretieklo Turcom okolo, boli to roky pokojné, úspešné i búrlivé. Roky mocnej, hrdinskej viery i rozdelenej, biednej, ochabnutej, ale aj prenasledovanej, vybojovanej... Sto rokov sa týči k výšinám štíhla vysoká, neogotická veža nového chrámu. Má však svoje „korene“ v hlbokej zemi pôvodného kostola, cintorína a ktovie či aj nie ďalších posvätných stavieb predtým.
Kostol je neustálym oznamovaním, ohlasovaním Zvesti zvestí – Boh miluje svoj ľud! Kostol je ustavičným výkričníkom – pamätaj človek a nikdy nezabudni! – na všetko to, čo ti daroval Pán. Kostol je častým otáznikom – prečo som na tejto Zemi a ako dôjsť k ľudskému šťastiu?
Ako to bude o sto rokov v roku 2105? Určite nikto z nás nebude už žiť na tejto Zemi, už nikto z nás nevojde do tohto kostola. A on takmer isto bude stáť! Budú v ňom ľudia – iní a v mnohom podobní. Budú mať svoje radosti i biedy, vďakyvzdania i prosby. A možno budú na nás spred sto rokov spomínať. Na fotografiách či iných obrazoch im budú smiešne naše odevy, účesy, štýl nášho moderného života bude pre nich zastaralý, nepochopiteľný. V mnohom si nad nami vzdychnú – ako títo ľudia mohli takto žiť? V niečom nás budú obdivovať, možno sa v niečom od nás poučia. Určite nás budú kritizovať, hodnotiť, premýšľať o našich chybách, omyloch, ale aj impulzoch. A vlastne – ono je to tak zamotané... Veď čo sa jednému zdá krásnym a poučným, iný odhodí ako strašnú zbytočnosť a zlo. Ale predsa – ako to tu v kostole, okolo neho, v meste a v živote ľudí bude v roku 2105? Aspoň v niečom – nie v mnohom – ale v niečom to závisí aj od nás. Aj od teba, kto čítaš tento článok. Aj od teba aspoň trochu závisí aký bude život o sto rokov. Ako budú ľudia veriť alebo neveriť v Boha, ale aj akí budú voči sebe i voči životu, voči Zemi, voči vlastnému vnútru.
Ján Krstiteľ bude stáť na brehu Turca aj o sto rokov... Boh vás všetkých o sto rokov žehnaj! Amen.
Milan Žila,
správca farnosti a storočného
rímskokatolíckeho kostola
sv. Jána Krstiteľa vo Vrútkach
Môj kaplánsky rok vo Vrútkach
Dňa 24. októbra 1966 pod číslom 10096/1966 dostal som dispozíciu za kaplána do Vrútok s platnosťou od 1. novembra 1966. Nastalo okamžité balenie a v krátkom čase som sa ocitol z juhu diecézy na severe. Z Krupiny som musel odísť za trest, lebo som sa zúčastnil v roku 1966 na miléniu Cirkvi v Poľsku. Vtedy to bol veľký priestupok.
Vo Vrútkach som našiel veľmi prajné prostredie. Hneď sa ma ujali dobromyseľní katolíci a schopná mládež. Na Vianoce som už bol celkom doma. Cítil som na každom kroku, že ma pozorujú oči tých, ktorí „hájili“ bezpečnosť republiky, ale ako mladému kaplánovi, ktorý mal vtedy rovno 26 rokov, to neprekážalo. Prácu s mládežou som konal tak, ako keby bola najväčšia sloboda. Tam som robil prvé exercície pre mladých ľudí a priateľské vzťahy medzi mnohými z nich zostali doteraz. Bola to krásna stanica pre získanie skutočnej pastoračnej praxe.
Za jediný rok sa toho mnoho urobiť nedá. Ale Vrútky stačili na to, aby ma aj za tento rok veľmi obohatili. Od nebohého Ferka Kapasného som získal vzácne poznatky o fatimskom mariánskom programe, ktorý mi ostal ako vlastná duchovná cesta. Tento spomenutý brat bol unikátnym laickým apoštolom a veľmi blízky priateľ kňazov. Spomínam si na neho s vďačným srdcom.
Iste to robili aj moje mladé roky, že som sa vo Vrútkach cítil ako doma, ale bola v tom aj otvorenosť veriacich rodín tých čias, ktoré kňazov mali rady a pozývali ich do svojich domácností. Ďakujem Bohu za takýto požehnaný štart na mojej kňazskej dráhe, na ktorom majú dôležitý podiel veriaci z Vrútok. Presne o rok od môjho nástupu do tejto farnosti musel som odísť z direktívy štátnej moci za správcu farnosti Vrícko. Tam som však pobudol iba 3 týždne a znova prišla dispozícia, ktorá ma usadila na dva roky v Banskej Bystrici. To však je už iná kapitola.
Srdečná vďaka veriacim našej diecéznej farnosti Vrútky, ktorí aj v dnešnej dobe vedia vytvárať pre kňazov požehnané prostredie pre ich pôsobenie. Modlím sa za všetkých vás. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup
