„Prečo sa nenaješ v kuchyni?,“ pobúrene sa osopila na mňa manželka.
Veľmi sa mi nechcelo púšťať do diskusie, klobásky na tanieri sa príliš okato tlačili do pozornosti. Noviny, televízor a plný tanier v nedeľu ráno, boli pevnou súčasťou kalendára. Nesmelý úsmev ešte viac vyprovokoval pani domu.
„Včera večer som dala čistú dečku. Mňa to tu už naozaj prestáva baviť,“ snažila sa ma rušiť už dávnejšie vyvolená dáma.
„Ale, no, no, no, mamička. Silencio prego! Začína sa práve zahraničnopolitický komentár týždňa. Všímaj si aj ty reality tohto skazeného sveta,“ skúšal som odľahčiť chladnúci dialóg.
Klobásky sa túlili k sebe. Červenali sa ako pubertiačky po prvom bozku. Vedľa nich si hovel čerstvý chlieb a kopčeky horčice a kečupu. Obradne, ale neobratne som zapichol vidličku do väčšieho voňavého šúľka. Slinky sa hrnuli, Pavlovov reflex sa úplne rozdivočil. Ale...toto... Z klobásky, takej krásnej, mäkkej a voňavučkej sa v momente stal úhlavný nepriateľ mojej panej. Teda, zdá sa až po mne.
Asi trištvrtemetrový gejzír kvapiek vyznačil husto siatymi pehami nedávno bielu dečku. Posledné kvapky navštívili zlosťou sa vzdúvajúce tričko strážkyne rodinného plynového sporáka.
Nádejné slinky začali prudko vysychať. Tvár gazdinej naberala mínusové hodnoty v Celziovej škále. Struhol som grimasu, úplne presvedčený, že ona sa neusmeje.
Jej postava sa začala dotýkať plafóna, zatiaľ, čo ja som cítil, že asi o chvíľu ma začnú v nose štekliť vlasy plyšového koberca.
„Ja som to vedela, ty, ty,...,“ pokračovala slovami, ktoré sa hodia skôr ku ťažbe dreva, ako do posvätnej odpočinkovej nedele.
Pocitu, že sa mi nápadne predĺžili uši, som sa aj tak nevyhol. Keď treskli dvere na obývacej izbe, veľmi sa mi uľavilo.
Z krásou nabitej pubertálnej klobásky sa medzičasom stala vráskavá starena. Zvyšok tekutiny obľahol ešte nenačatú, podľa výzoru klobásu-vnučku. Chvíľu som prežúval hľadajúc pokoj v rozprestretých novinách. Opäť buchli dvere, tentoraz vonkajšie.
„Hm, čím je staršia, tým je srditejšia,“ napadlo mi len tak, spontánne, medzi klobásami.
Spoza okna som začul tichý škrabot. Holub. Prechádzal sa po plechovej parapete hore-dole. Zrazu pri ňom pristál ešte jeden. Začali sa obtierať hlavičkami, ďobkať, dokonca striedavo jeden druhému do hlboko otvoreného zobáčika. Poskakovali, promenádovali sa a vrkútali. Prudko trepotali krídlami v rozmare tej najkrajšej vtáčej erotiky.
„Škoda, že Hanka odišla. Mohla sa čo-to podučiť,“ prešlo mi hlavou.
Milostné hry vtákov na okne mi doplnil oznam na inzertnej stránke v novinách – pekné zadočky, sme tu nonstop pre teba – vyhlasovali dve čiernobiele blondíny. V tejto vášňou nabitej atmosfére som si spomenul na pivo v barovej skrinke. Pomaly som sa postavil, aby sa holúbky nevyplašili. Pre tie som asi zatiaľ nebol dostatočne zaujímavý. Objal som nežne v dlani plechovku s liekom pre mužov v strednom veku. Text informujúci o vitamínoch, vode a alkohole mám dokonale naštudovaný. Aj tak ma najviac zaujímala nezameniteľná chuť penivého pivka.
Zachytil som páčku na vrchnáku. Pivo zasyčalo. Asi som mal trochu mastné prsty. Plechovka sa mi vyšmykla a spadla do taniera ku rozrobenej klobáse-vnučke. Ku pehám na obrúsku sa pridal aj dokonalý horčicovo-kečupový mejkap.
Holuby, vyplašené nečakaným buchotom ihneď odleteli.
„Došľaka, dnes má láska smolu a u mňa už dupľovanú,“ zašomral som si. „Dobre, že aj tá Hanka sa išla vyľuftovať.“
„Podám KENO, alebo LOTO? Dnes by som aj Fera vytrepal v šachu,“ krútili sa mi nápady.
Popri tom som sa rozhodne ako praktický muž presunul ku práčke. Fľakatý corpus delikti zmizol za dvierkami.
„Toto je vraj prášok s bieliacim efektom, dolejem aj aviváž a vyperiem kolomaž,“ spevavé povzbudenie sa rozliehalo po prázdnom byte. „ Tak a dám to vyvariť, nech je istota.“
Za dve hodiny som víťazoslávne otvoril práčku. Najprv mi v ruke zostali nápadne skrátené manželkine džínsy a v druhej bledomodrá dokrkvaná handrička.
Vo dverách zaštrkotal kľúč.
„Preboha, čo mňa dnes ešte čaká...?“
Autor: Ján Cíger