vyjadrovať svoje pocity, cítime, že poriadne pomúti vody slovenského showbiznisu. Tie moderátorske určite! Uvidíme teda, ako sa jeho kariéra bude vyvíjať. O tom, ako sa začala, ale aj o inom už hovorí on sám...
Kedy ste sa prvýkrát posadili za mikrofón? Na čo zo začiatkov nezabudnete? A vôbec, prečo ste sa rozhodli stať moderátorom?
Reálne a úplne naživo som si prvýkrát v živote sadol za mikrofón druhého februára 2002 a vysielal som reláciu, ktorú moderoval Pyco – Music Files. Bola to náročná hudobná relácia, ja som si pripravoval vstupy ešte doma... a priznám sa, že bohvie ako slávne to nedopadlo!! Ale na druhej strane, ukážte mi rozhlasáka, ktorý rád spomína, či je dokonca pyšný, na svoje prvé vysielanie. Bol to doslova krst ohňom. Na ten zážitok prvého nádychu a prvého slova, keď sa zapne červená nikdy nezabudnem. Byť moderátorom je povolanie ako každé iné, nejako zvlášť som si ho nevysníval, vedel som len, že chcem robiť v rádiu a čo môže byť vlastne bezpečnejšie ako komunikovať s ľuďmi, ktorých človek ani nevidí. Je to nerizikové povolanie.
A príprava? Čo máte vyštudované? Robili ste niekedy aj niečo iné ako moderátora?
Vyštudoval som Filozofickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor anglický jazyk – slovenský jazyk. S prestávkami som študoval 8 rokov. Trošku dlhšie, ako býva zvykom, ale aspoň som sa vyhol základnej vojenskej službe a nakoniec som školu dokončil aj kvôli rodičom, ktorí ma dva roky k štátniciam a diplomovke doslova dokopávali. Už počas štúdia na vysokej škole som externe pracoval ako učiteľ anglického jazyka na jednom bratislavskom gymnázium, ktoré som navštevoval aj ako študent.
Myslíte si, že v budúcnosti sa ešte k „učiteľovaniu“ vrátite?
Nepopieram takéto životné smerovanie, ale dvierka k „učiteľovaniu“ si nenechávam vedome otvorené. Viem, že teraz by som to nešiel robiť z viacerych dôvodov, ale ako skúsenosť to bolo vynikajúce. Človek sa naučil komunikovať so svojimi „poslucháčmi“, snažil sa zaujať ich pozornosť, niečo ich naučiť a pritom všetkom sa aj trošku zabaviť. Myslím, že som bol veľmi nezvyčajným učiteľom, aj vzhľadom na to, že niektorí moji žiaci boli len o tri roky mladší ako ja a mnoho rodičov mi na „rodičku“ neverilo, že učím ich dieťa angličtinu.
Vieme, že ste boli nejaký čas aj v Amerike. Načo? Čo vám krajina neobmedzených možností dala?
V Amerike som bol hneď v roku 1990, vlastne sme do New Yorku prileteli na Silvestra 1989. Môj otec tam pracoval na univerzite ako vedecký pracovník a keď sa otvorili hranice, tak sme tam odišli na 9 mesiacov žiť celá rodina. Bol to obrovský zážitok, mal som len 10 rokov a zrazu som videl „obrovský svet“, boli to nezabudnuteľné mesiace. Teraz by som možno veľa vecí nepovažoval za „obrovské“ a za najlepší vynález by som nepasoval papierové balenie hamburgeru, ale mal som 10 rokov a Američania si mysleli, že sme z domova utiekli kvôli strašnej vojne. Za najlepšiu „americkú“ skúsenosť rozhodne považujem štúdium na tamojšej základnej škole, kde som bol hodený do celkom neznámeho a rečovo vzdialeného prostredia a musel som sa učiť v ňom plávať. Malé dieťa má jednu veľkú výhodu, nehanbí sa a veľmi rýchlo si dokáže osvojiť cudzí jazyk. Po pár mesiacoch ma mohli vyvolať k tabuli. Našťastie to nerobili až tak často.
Čo vzťahy v rádiu? S kým vychádzate najlepšie a prečo?
Rádio je ako moja externá rodina. Je úžasné byť s kolegami aj dobrý kamarát, odbúrava to veľa zbytočných bariér. Nechodím do práce za stresom, ale naopak stres odbúravať, a to sa dá jedine v spoločnosti ľudí, s ktorými mám pozitívne emocionálne puto. Odhadometricky vychádzam asi s každým, na rôznych úrovniach pochopiteľne, ale najviac si asi rozumiem s Adelou, s ktorou aj vysielam popoludňajší Freetime. Sme rovnaká vlnová dĺžka a vystrelili nás sem na Zem pravdepodobne z tej istej planéty... alebo z veľmi príbuzných planét, takže Adela je človek, ktorého by som vo svojom ľudskom rebríčku nemenil za nikoho na svete.
Keď sa spätne obzriete do minulosti – čo by ste chceli vo svojom živote zmeniť, vylepšiť, vrátiť späť... atď...
Som veľmi rád, že som sa ešte nedostal vo vlastnom živote do fázy, v ktorej by som len rekapituloval a obzeral sa späť, premýšľajúc nad tým, čo by som v mojom živote zmenil, prípadne vylepšil. Beriem vždy súčasnosť a veľmi blízku budúcnosť a obzerám sa len kúsok do minulosti. V tomto smere som šťastný človek, vylepšenia a zmeny sa snažím robiť na mieste, vždy v súčasnosti a nikdy nie v minulosti.
Vďaka „tévé“ sa teraz stávate známym, aký je to pocit?
Vie to byť aj pocit príjemný, ale aj veľmi skľúčujúci a zaväzujúci. Záleží od momentálnej nálady. Televízia dokáže robiť s človekom naozajstné divy. Je však dôležité, aby bol človek známy nie preto, že je na obraze, ale preto, že v tej televízii niečo dokázal. Na Slovensku máme „len“ televíznych tvári až-až... Len televíznou tvárou by som ale rozhodne nechcel byť.
Kde sa vám lepšie pracuje, v rádiu alebo v telke? Prečo?
Rádio je skvelý priestor a televízia je veľká výzva. Ťažko definovať priestor, v ktorom sa ja ako moderátor cítim lepšie. Kamera vie niekedy byť veľký pomocník, ľudia vás aj vidia, kdežto v rádiu je človek odkázaný len na hlas. Keď je ticho, je ticho, v telke je aspoň obraz. Zase na druhej strane, aj ten obraz vie veľa vecí pokaziť. Naozaj sa neviem rozhodnúť, v ktorom priestore sa cítim lepšie... To asi ukážu až prieskumy počúvanosti a peoplemetre!
Čo vaše plány do budúcnosti?
Pracovné plány sa točia, pochopiteľne, okolo rádia. V televízii budem vyťažený do konca decembra, a potom sa uvidí. Naozaj to neriešim a nepridržiavam sa kŕčovito predstavy, že chcem v televízii pôsobiť do konca svojho života. Ak príde zaujímavá ponuka, tak sa jej nebudem brániť. Budem ale zvažovať a vyberať len také ponuky, ktoré mňa osobne posunú niekam ďalej. Čo sa týka súkromných plánov, tak pevne verím, že sa do tridsiatky ožením, založím si rodinu, pôjdem na materskú a budem oddychovať.
Ste slobodný, zadaný? Môžu si naše čitateľky robiť zálusk?
Zálusk si robiť môžu, žijeme predsa v demokratickej krajine a robiť si zálusk je jedna z občianskych slôbod... Ale som zadaný... Teda, aby sme si rozumeli - mám priateľku, už dva a pol roka a je nám spolu fajn... teda je nám spolu super!!! (keby to náhodou čítala). Ak som náhodou nejaké čitateľky sklamal, tak im odporúčam navštíviť internetovú stránku www.robila-som-si-zalusk-ale-zbytočne.sk kde nájdu potrebné rady na ďalší pokojný chod ich životov.
Chceli by ste mať v budúcnosti rodinu? Viete si seba v jej kruhu predstaviť?
Rodina je ten najzákladnejší základ, bez ktorého nie je na čom stavať. A veľmi rád by som so svojho stavebného materiálu raz postavil kompletnú rodinu. Ako som už spomínal, pevne verím, že sa mi to do tridsiatky podarí. Uvidíme. Čo sa týka mojej „VyVolenej“, tak konkrétnu predstavu mám: vysoká, štíhla, tmavovlasá, dlhé nohy, krásne krivky, veselý úsmev... stretávam ju skoro každý deň!
Komu alebo čomu vďačíte za prezývku „Sajfa“?
Prezývku mi vymyslel Pyco pred niekoľkými rokmi. Priezviskom sa totiž volám Cifra, a tak to chcel trošku poangličtiť, a tak to z neho vyšlo... Žiaden iný, hlbší význam to nemá...
Autor: Ivana Šišková