Článok pokračuje pod video reklamou
úna. Už vtedy, keď ju zhliadli hostia podujatia, sa preukázal jej silný faktografický i emočný náboj, ktorý sa takmer okamžite po jej slávnostnom uvedení prejavil v ambícii divadla posunúť hru aj mimo priestor tradičného divadelného diváka smerom k mládeži, ku školám, k hodinám dejepisu. Táto ambícia sa jasne preukazuje v tejto sezóne, keď ju divadlo zaradilo do svojho dramaturgického plánu a jej premiérovaním otvorilo 15. októbra svoj divadelný rok. Hovoríme s autorom hry Róbertom Mankoveckým.
Vás kultúrna verejnosť pozná ako dramaturga Slovenského komorného divadla, hudobníka a interpreta. Čo spôsobilo, že ste prijali úlohu tvorcu textu tejto divadelnej hry?
Nebola to pre mňa úplne nová pracovná pozícia. K divadelným textom mám blízko, často ich analyzujem. Úlohu som prijal v čase, keď sme ako divadlo vstúpili do spolupráce s prípravným výborom Hodžových dní. V ich programe bolo treba dať priestor umeleckému spracovaniu života a diela Milana Hodžu. Sprvu sme uvažovali o pásme, no keď sme začali zhromažďovať materiál, dospeli sme k záveru, žeby to mohla byť divadelná hra.
Predsa len, bola to spoločenská objednávka. Zväzovala vás táto situácia? Alebo ste ju brali ako šancu niečo nové urobiť?
- Ani jedno, ani druhé. Jednoducho, bral som to ako prácu, ktorú bolo treba urobiť. Ak aj bol kdesi na začiatku nejaký nános nutného zla, samo sa to akosi stratilo, pretože téma bola veľmi zaujímavá a v mnohom nová aj pre mňa. O Hodžovi som dovtedy vedel dohromady sedem viet a prekvapilo ma, čo nové som sa dozvedel.
Zastavme sa pri tom. Čo zaujímavé ste pre seba objavili v téme - Milan Hodža?
Pri štúdiu materiálu som narazil aj na materiál z roku, tuším 1941. Išlo o akúsi Hodžovu víziu Európy po vojne - aj v texte divadelnej hry sa to potom objavilo. Hodža chcel formovať Európu takú, akou je vlastne dnes. O viac ako polstoročie predbehol čas. Prekvapilo ma, s akou presvedčivosťou argumentoval, že národy nebudú existovať samostatne, že celok, ktorý vytvoria, môže byť federáciou, konfederáciou či úniou, pomenúva spoločné daňové zákony, daňovú i colnú úniu, regulované hospodárstvo či pôdohospodárstvo a podobne. Toto sa dnes deje...
Spomínali ste množstvo materiálu o Hodžovi. Bolo ťažké sa v ňom orientovať? Aký cieľ ste si postavili, keď ste sa púšťali do tejto práce?
Chcel som pochopiť jeho život a dielo. To predovšetkým. A potom, z tej hry mal byť niečo ako dokument. Preto som sa prísne držal faktov. A v tom mi veľmi výdatne pomáhal Miloš Kovačka zo Slovenskej národnej knižnice v Martine. Ešte aj teraz, pred premiérou v októbri, sme robili posledné úpravy. Je to dôležité práve kvôli ďalšiemu uvádzaniu hry pred školskou mládežou.
Preto má hra formu rozhovoru Hodžu s novinárom? Aby sa zachovala prísna faktografickosť?
Javila sa nám ako najlepšia. Mohli sme Hodžov život rozvíjať v retrospektíve, zrozumiteľne. To považujem za veľmi dôležité, pretože Hodža je novou témou nielen pre mládež a možno aj pre ich učiteľov, ale pre Slovákov vôbec. Sám som si pred prácou na tejto hre urobil súkromný prieskum a pýtal som sa známych na Hodžu... Nevedeli takmer nič. Išlo pritom napospol o vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Preto sme sa aj v divadle zhodli na tom, že použijeme také divadelné prostriedky, aby s ich pomocou vynikol edukatívny rozmer predstavenia. A najmä, aby nepoužívala jazyk historikov, ale zrozumiteľný jazyk.
Súčasťou slávnostného uvedenia hry v júni bol aj dokumentárny film. Je súčasťou predstavenia Hodža (grandseňor v halene) aj teraz?
Nie. Dokument nemá s hrou nič spoločné. Dopĺňal slávnostné uvedenie hry v rámci Hodžových dní.
Teraz, keď sa s istým odstupom času pozeráte na predstavenie, ste s výsledkom spokojný?
Určite. Nad očakávanie. Vnímam to tiež ako vklad divadla do odmýtizovania legendy. Téma Hodžu tým zaiste nie je vyčerpaná. Vôbec sme si, napríklad, nevšímali jeho charakter, vzťahy k blízkym, ľudské vlastnosti a podobne. Toto všetko ešte len čaká na spracovanie.
