Bola to skvostná ukážka
toho, ako brakoví a gýčoví
ľudia bránia kultúru
Vyštudoval gymnázium, pokračoval v štúdiu slovenčiny, literárnej vedy a folkloristiky v Bratislave. Odhodlal sa aj na vysokú školu do Bulharska, ale kvôli nespokojnosti ju po mesiaci opustil. Jeho cesta pokračovala za štrukturalistami do Prahy. Odtiaľ sa vďaka profesorovi Mukašovskému – vtedajšiemu ministrovi vysokých škôl – dostal na univerzitu v Krakove.
Po návrate na Slovensko pracoval v redakcii časopisu Život a neskôr v dramaturgii filmu. V Martine začal pôsobiť ako bibliograf a po štúdiu knihovedy a vedeckých informácií organizoval storočnicu Matice slovenskej. Spolu so svojimi kolegami začal rozširovať jej činnosť – založil Slovenské národné literárne múzeum.
V šesťdesiatom ôsmom sa postavil proti vpádu sovietskych vojsk, organizoval Národné noviny, Slobodný rozhlas Kriváň. V roku 1971 ho pozbavili riaditeľovania Pamätníka slovenskej literatúry (dnes Slovenské literárne múzeum). Dvanásť rokov nepísal, zobrali mu pas a nesmel cestovať, ani verejne vystupovať.
Začal sa venovať folkloristike, tajne rekonštruoval ľudové hry, bábkové a detské divadlo. V 80. rokoch mu začali hrávať divadelné hry a postupne začínal opäť publikovať. Koncom osemdesiatych rokov mu nikto neveril, keď predpovedal, že komunizmus padne: „Žena mi hovorila, že som romantik.“
V roku 1988 zorganizoval v Martine pochôdzkové divadlo. Na štrnástich miestach – ako krížová cesta – sa zastavovalo a rozprávalo príbeh od Samovej ríše, cez Veľkú Moravu až po súčasnosť. Do dnešného dňa Slovensko nezažilo väčšie divadelné predstavenie – zúčastnilo sa ho vyše päťtisíc divadelníkov.
Stál pri zrode Slovesnej jari a Bienále fantázie (medzinárodná súťaž detskej kresbe), pri obnove Scénickej žatvy, založil Literárny Kežmarok a v neposlednom rade spolu s Jánom Pinkom založili Štúrov Zvolen – najprv recitačnú súťaž, neskôr sa k tomu pridala aj súťaž v rétorike a dnes ide o významnú súťaž študentskej žurnalistiky, ktorá vystupuje pod názvom Štúrovo pero. „Poznal som ľudí a oni poznali mňa.“ Aj vďaka tomu, no najmä vďaka svojim bohatým skúsenostiam ho mnohí chceli za ministra kultúry. Tomuto postu sa vyhýbal, no politika si ho našla a nakoniec aj pôsobil ako prvý námestník ministra kultúry.
To je iba stručný náčrt toho, čo vo svojom živote vykonal. Významná osobnosť slovenskej kultúry, ktorá ešte aj vo svojich sedemdesiatichpiatich rokoch pracuje v budove Slovenskej národnej knižnice. Michal Adamov Kováč.
Stať sa námestníkom ministra kultúry je nepochybne významná úloha. Avšak popri tom, čo všetko ste vo svojom živote vykonali, vytvorili a dosiahli, to vyzerá len ako určitá forma vďaky, možno uznania vašich schopností. Čo pre vás znamená funkcia prvého námestníka?
Nič.
To sme aj očakávali...
To je tak. Mladým ľuďom hovorím: najväčšia ľudská kultúra je kultúra spolčovania. Jedinec má rozum, pamäť, myseľ, slobodnú vôľu... Ale len spojením síl sa dá niečo dosiahnuť. A preto považujem za najväčšie dielo to, kde môžem vytvoriť čosi, čo bude jestvovať aj vtedy, keď ja tu nebudem. Čiže to, čomu dám život. A Slovenské národné literárne múzeum je niečo, čomu som dal život a čo zostane, kým tento národ bude žiť. To si cením viacej.
Spomíname kultúru. Kultúra je však len pojem a každý si ho môže vykladať inak. Ako vy chápete význam slova kultúra.
Tak, ako život a človek, je aj kultúra ústrojenstvo veľmi zložité. Závisí od toho, z akej pozície o tom chceme hovoriť. Či z hľadiska popisu alebo z hľadiska vystihnutia. Takže z hľadiska vystihnutia je kultúra to, čo vytvára človek zo zeme a na Zemi. To všetko. Ale najzákladnejšie sú ľudské vzťahy. Lebo všetko je kultúra. Všetko, čo je obrobené. Kultúra v užšom zmysle je to, čo sa sústreďuje na ľudského ducha. To, čo vytvára sústredením síl v oblasti myslenia. To znamená filozofia, teológia, výtvarné umenie, literatúra, hudba,...
Je Martin kultúrnym centrom Martina?
V zmysle systémovom Martin kultúrnym centrom nie je. To preto, že mu chýbajú niektoré prvky k tomu, aby sa ním stalo. Ale mnohé veci mu nemožno uprieť. Po prvé: je jediným kultúrnym strediskom - pozor, nie centrom, ale strediskom - ktoré sa zrodilo prirodzenou cestou a nie umelo, ako tomu je v prípade Bratislavy a iných krajských miest. Slovo prirodzene znamená, že prijalo kultúrnu ustanovizeň, teda Maticu a vytvorilo základný systém kultúrneho života. Prvá budova Matice slovenskej je postavená národom, Národný dom je postavený národom, Tatra banka je tiež postavená národom. Niet kultúrnej oblasti, ktorá by sa tu nezačala rozvíjať – chcete začať filmom? A môžete bez Plicku? Chcete divadlo? Chcete výtvarné umenie? Chcete národnú architektúru? Aj národná architektúra sa zrodila tu...
Druhá vec. Aj keď vznikla Bratislava umelo, tak do roku 1948 si udržoval Martin dokonca náskok. Martin bolo nielen jediným centom, ale aj strediskom. A nebola to jeho chyba. To bola chyba našej národnej kultúry. A hoci sa Martin snažil, nedarilo sa. Matica sa pričinila o zrod všetkých kultúrnych stredísk, teda v 20. a 30. rokoch, najmä pričinením Krčméryho a Hronského. Oni spojili znovu kultúrne Slovensko. Nie miestne odbory, nie Bratislava. Veľká zásluha je, že Martin vydržal stáť vedľa Bratislavy, ktorá bola dotovaná z Prahy a kde sa zámerne vytvárala čechoslovakistická kultúra. Komunisti Martin ako kultúrne centrum cieľavedome rušili.
V minulosti bola možnosť vyhlásiť prostredníctvom zákona Martin za národné kultúrne centrum Slovákov, ale bola by to chyba. Teda, pokiaľ by to nebola pravda.
Odbočme trochu od témy. Zaujímalo by nás, ako si vy vykladáte význam dvoch, v súčasnosti často skloňovaných slov - brak a gýč.
Brak je výroba, častokrát aj hodnote a remeselne napísaných diel, ale nič neprekonávajúcich, len vyhovujúcich tomu, čo už bolo úspešné a čo sa ľuďom zapáčilo.
Napríklad?
No, detektívky. Edgar Alan Poe písal ako prvý detektívky, ktoré mali vysokú umeleckú hodnotou, kde záhada bola poetická. Potom sa to však zvrhlo na napodobňovanie šachových hier a stalo sa tak brakom.
A gýč?
Gýč je dosť blízky braku. Tiež vyhovuje vkusu, ktorý sa usadil vo vedomí. Spravidla to, čo bolo voľakedy zápasom proti sladko-ružovým alebo kyslo-sladkým. Avšak môže v ňom byť aj kus životnej skúsenosti. To je ten rozdiel. Kým u braku môžeme hovoriť o vysokej remeselnej úrovni, ale je to len reprodukcia, pri gýči môžete oslovovať aj hodnotami. Napríklad dobrý ženský román, ktorý síce pracuje so sladko-ružovým vzťahom muža a ženy, môže nastoliť také závažné otázky mravov, vzťahov, že nakoniec vedie čitateľa k zamysleniu sa, k osloveniu. Pretože umenie oslovuje toho druhého k hľadaniu, k prekonávaniu dosiahnutého.
Na sklonku jari a leta sa kultúra značne rozoberala aj na politickej scéne. Hovoríme najmä o výzvach kultúrnej obce – Tisíc slov o kultúre a Verejnosť za verejnoprávnosť. Ako ste vy, človek roky pôsobiaci na poli kultúry, vnímali toto obdobie?
Bola to skvostná ukážka toho, ako brakoví a gýčoví ľudia bránia kultúru, lebo nemôžu zarábať.
Mali nejaký účinok?
Chvalabohu, že nie!
Takže slovenská kultúra nie je v kríze?
Nie je rozvinutá slovenská ekonomika. Ale kultúra nemôže byť v kríze, pokiaľ nie sú v kríze spisovatelia, umelci, tvorcovia, vedci. A oni predsa tvoria!
