STĹPČEK: Filip

by bola do neba volajúca trúfalosť! Toto predsa nie je otázka typu: Máš rád segedínsky? Kedy zajtra prídeš? Čo je dnes v telke? Táto otázka je – hoci sa to na prvý pohľad nezdá – hlboká a zaslúži si uváženú a hlbokú odpoveď. Tak som aj spravil a duchaprítomne som odpovedal: „Fakt neviem.“
Od toho dňa však ubehlo more času, dokonca už ani ortuť v teplomeroch nestúpa do takých výšin. A ja som na tú otázku takmer zabudol - našiel som však pre ňu miesto v mojej pamäti medzi mnohými zabudnutiahodnými detailmi z môjho života. Dnes môžem vyhlásiť, že som našiel aj odpoveď. Nehľadal som ju, ona si našla mňa. Bolo nemožné nepostrehnúť ju.
Nedávno, zase a znova, som pozeral v televízii politickú talkshow (nebudem konkretizovať, aby som Danielovi Krajcerovi nerobil reklamu). Ako hosť bol pozvaný - v minulých dňoch odstupujúci - minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník. Jeho oponenta nejdem spomínať, pretože jeho úloha v tomto príbehu je menej ako bezvýznamná a ja vás nechcem zaťažovať zbytočnými faktami. Pán (už) exminister obdržal od jedného z prítomných divákov v hľadisku výčitku za jeho reformy, ktoré sú vraj zlé a zbytočne sťažili občanom ich (predpokladám, že dovtedy) bezproblémové životy. Pán Kaník reagoval jednoduchou a mierne položenou otázkou, či by nemohol byť divák trochu konkrétnejší. Či by nemohol bližšie špecifikovať, ktorá reforma z dielne ministerstva práce, atď znížila občanom životnú úroveň. Divák s viditeľným zaváhaním odpovedal, že všetky. Bol zrejme odborník a mal naštudované všetky podklady, inak by si hádam nedovolil vysloviť niečo také trúfalé.
Tento príbeh mi ukázal náčrt odpovede na tú nehoráznu otázku. Konečné znenie sa však rozjasnilo po pár dňoch. Bolo to najmä vďaka našej, hádam najvyťaženejšej autobusovej zastávke pri hoteli Turiec, kde proklamuje názor neznámy člen našej spoločnosti. Na rube cestovnom poriadku je totiž fixkou napísané: „Vláda parazitov! Kaník zlodej, Mor-ho!“ O výpovednej hodnote týchto slov si každý utvorí vlastný názor. Netvrdím, že by sa autor musel striktne mýliť. Žijeme však v dobe, v ktorej jedinec nie je postihovaný za svoj názor. Je mi teda divné, že sa autor neobrátil so svojou kritikou a so svojím podozrením na príslušné úrady. Najmä keď si je natoľko istý, že sa prezentuje takouto reklamnou kampaňou.
Dovolím si povedať vlastný názor (asi sa to aj očakávalo). Myslím si, že tieto dva príbehy sú o ľuďoch, ktorí nemajú ani potuchy o tom, čo vyhlasujú. A čo je horšie, v oboch prípadoch nemajú ich hlavní protagonisti ani štipku hanby za svoju tragickú naivitu. Bezducho prijímajú tvrdenia bulváru a tvária sa, že nasali všetku múdrosť sveta. A k tomu sú presvedčení o svojej pravde. Smutné.
Aká je teda moja odpoveď na otázku, čo na ľuďoch najviac nenávidím? No predsa hlúposť! Ľudskú hlúposť. Je to dostatočne hlboká odpoveď? Myslím, že áno a pri spomienke na odpoveď mojej kamarátky som si istý. Ona mi totiž povedala, že zo všetkého najviac nenávidí, keď sa jej niekto pozerá na zadok...