Jaroslav Katriňák sa minulý týždeň
definitívne dozvedel, že sa tretí raz postaví
na štart slávneho Dakaru
štartoval po rokoch opäť na Šesťdňovej a o pár dní si znovu vyskúša tvrdú motorkársku reholu na afrických necestách.
Najprv však zbilancujme, čo už bolo. Aká bola Katriňákova sezóna 2005?
Tohtoročná sezóna sa nezačala pre mňa dobre, pretože som sa prvých dvoch pretekov majstrovstiev Slovenska v endure nezúčastnil. Potom som striedal dobré výsledky s horšími, takže nakoniec to v seriáli majstrovstiev SR vyšlo na tretie miesto. Nebol som, samozrejme, so sebou spokojný, lebo po jazdeckej stránke som mal na viac, ale dnes už nie som iba pretekár. Mám vážne povinnosti vo firme, takže som jazdenie musel podriadiť týmto veciam . Z tohto hľadiska je tretie miesto odzrkadlením mojej situácie, že už enduro nerobím ako svoju hlavnú činnosť, ale už iba ako koníček.
Všetko ste si však vynahradili na majstrovstvách Slovenska družstiev a bez slovenského titulu ste nezostali ani tentoraz...
Áno, išli sa nedávno v Brezne. Dali sme sa dokopy starí harcovníci – Janko Hrehor a ja -a vzali sme k sebe najlepšieho z tých najmladších Roba Kapajčíka z Košíc a preteky sme vyhrali. Tak ani tohto roku nám titul neušiel a bolo to akési zadosťučinenie za celú sezónu. Počas nej som cítil, že výkonnosť ide hore, každými pretekami som bol vyjazdenejší a odzrkadlilo sa to v Brezne, kde na našu trojicu nemal nikto, ani české tímy, ktoré tam štartovali.
Vrcholom aj vašej sezóny bola Šesťdňová motocyklová súťaž, ktorú v tomto roku prichýlila Považská Bystrica. Myslíte si, že keby bola „motocyklová olympiáda“ niekde v zahraničí, tak by ste na nej asi neštartovali?
Áno, je to veľmi pravdepodobné, že nie.
Ale doma ste si to opäť rozdali so svetovou elitou...
Treba povedať, že aj na Šesťdňovú sme sa vybrali tiež tak amatérsky, pretože štyria zo šiestich, ktorí sme tvorili tím, sme amatéri a jazdíme na motorkách iba popri svojej práci. Tým sme sa podstatne líšili od drvivej väčšiny súperov. Mali sme však na druhej strane veľkú výhodu domáceho prostredia, poznali sme trať a na svojej strane sme mali aj divákov. To nám veľmi nahralo do celkového výsledku a myslím si, že to 6. miesto bolo fantastické, veď tam boli špičkové profesionálne zahraničné tímy z celého sveta, ktoré majú podstatne inú podporu.
Bolo to zopakovanie historicky najlepšieho umiestnenia Slovenska na tomto vrcholovom svetovom podujatí v endure. Predsa len, nie je vám ľúto, že slovenský tím, ktorého ste boli členom, už vlastne tretí raz skončil šiesty. Nedalo sa viac?
Skôr naopak. Pred rokmi, keď sme dvakrát skončili šiesti, bola situácia iná. Boli sme „nadupaní“, natrénovaní a enduro bolo pre nás vecou číslo jedna. Opakujem, v tomto roku sme prišli do „profi ringu“ ako amatéri a doslova sme vydreli výborný výsledok. Vďaka domácemu prostrediu i vďaka veľkej podpore divákov sme sa v závere posunuli o stupienok vyššie, na 6. priečku, Vyššie to už nešlo...
Takže, na tohtoročnú Šesťdňovú máte dobré spomienky?
Veľmi dobré, jazdilo sa mi výborne, aj keď som v jednej etape pre poruchu zapaľovania chytil 30 trestných minút. Boli však etapy, kde som bojoval o prvú desiatku medzi jednotlivcami, a to mi pripomenulo moje roky v kolotoči svetového pohára. Keď sa ešte niekedy pôjde Šesťdňová na Slovensku, rád by som na nej štartoval. Ako veterán...
Spomenuli ste svetovú konkurenciu, v ktorej ste sa dlhé roky pohybovali. Stretli ste v Považskej Bystrici so starými známymi?
Samozrejme. Niektorí jazdci už išli v klubových tímoch niektorí ešte stále v trophy tímoch, boli to pekné stretnutia. Zaspomínali sme na chvíle, na ktoré sa zabudnúť jednoducho nedá. Dokonca fínsky jazdec Kari Tiainen, s ktorým som vlastne celý svoj pretekársky život súperil, prišiel za mnou do Žabokriek s celým svojim tímom a pred Šesťdňovou si u nás vyskúšali motorky. Takže staré kamarátstva nehrdzavejú.
Pre vás však pretekársky rok nekončí. Presne naopak, jeho vrchol ešte len príde. Na Vianoce cestujete do Portugalska, kde na Silvestra v Lisabone štartuje 28. ročník najslávnejšej rallye s cieľom v senegalskom Dakare. Tretí raz bude na jej súpiske meno Jaroslav Katriňák. Pomysleli ste si pred pár rokmi, že ako nádejný štyridsiatnik sa dožijete v jednom roku dvoch takých pretekov ako je Šesťdňová a Dakar?
Nie, tak o tom som ani nesníval.
Ako ste sa teda dostali na súpisku rallye Lisabon – Dakar?
Bol to nápad mojich dvoch kamarátov z Vranova nad Topľou, ktorí mi robia niečo ako manažérov. Prišli s myšlienkou, či by som to nechcel skúsiť v Afrike ešte raz. Ja som súhlasil, a tak sa do toho obuli a podali prihlášku. Bolo to ale už dosť neskoro, pretože sme sa dozvedeli, že sa na rallye prihlásilo okolo 400 motocyklistov a len 200 môže štartovať. Do tohto plánu celkom vhodne zapadla aj ďalšia náhoda. Na pretekoch v Krompachoch prišiel za mnou jeden maďarský jazdec a opýtal sa, či by som to toho nešiel s nimi, že dávajú dokopy silný tím na dakarskú rallye pod patronátom firmy MOL. Ja som súhlasil a výsledok je taký, že na rallye Lisabon – Dakar budem štartoval pod hlavičkou MOL Dakar team.
Na akom stroji?
Jazdiť budem na motorke KTM 660 Dakar, teda na tej istej, na akej som už dvakrát v Afrike jazdil. Za tých šesť rokov, čo som pauzoval, už bude zrejme trochu vylepšená.
Ako jediný slovenský motocyklista?
Áno, zo Slovenska ako jediný. V našom tíme budú ešte okrem mňa štartovať jeden Maďar a jeden Rumun.
A už je stopercentne isté, že dostanete štartovné číslo?
Už je to potvrdené. Museli sme síce dlho čakať, ale minulý týždeň v stredu večer prišla správa, že som postúpil na 199. miesto a na Dakare štartovať budem...Veľmi sa na to teším. Pretože pre človeka, ktorý má rád terénne motocykle, je táto rallye absolútnym vrcholom. Mám šťastie, že sa budem môcť zúčastniť už tretí raz.
Je už koniec novembra, čiže na prípravu vám vlastne zostane len pár dní...
Škoda, moja účasť bola potvrdená dosť neskoro. Príprava sa mohla začať včaššie, včaššie sa mohla objednať aj motorka, na ktorej budem jazdiť. Teraz budem môcť trénovať iba na snehu, ale mňa čakajú na trati úplne odlišné podmienky, takže ide do toho v vedomím, že budem mať istý hendikep. A na motocykel si budem musieť zvykať počas prvých etáp.
Dvakrát ste už zažili atmosféru týchto veľkých pretekov. Ani raz ste ich nedokončili. Nechcete už konečne vidieť cieľ v Dakare?
Je to celé aj o šťastí. Mne sa dvakrát pokazila motorka, žiadne veľké poruchy, povedal by som banálne veci, ale na púšti majú veci iný rozmer a váhu. Možnože som sa príliš hnal za dobrým výsledkom a stroj to nevydržal. Neviem. Fakt je ten, že dvakrát som musel predčasne skončiť. Verím, že do tretice to už vyjde. Teraz by som už skutočne chcel vidieť cieľ. Už nebudem bazírovať na nejakom umiestnení, mojim cieľom je zvládnuť tých vyše 9000 kilometrov a dôjsť do Dakaru.
