ách, v súčasnosti ako zástupca šéfredaktora. Okrem toho publikoval v Romboide, SNN, Orlovi tatranskom, Slovenských pohľadoch, Slovensku, Slovenskej republike, Novom dni i v Slovenskom rozhlase. Za svoju prácu získal mnoho ocenení, napríklad v Literárnej a novinárskej súťaži Ladislava Novomeského, Slovenskej literárnej prehliadke a jeho básnický debut Na-miesto piesne (2000) mu priniesol Cenu za literárny debut roka prednostu KÚ v Žiline. Literárne dianie v Martine oživuje aj tvorbou scenárov literárnych podujatí. Zostavil a pripravil na vydanie spomienkové črty Tida J. Gašpara Starinské nezábudky (1993), vydal zbierku básní Na-miesto piesne (2000), Lexikón svetových literárnych diel (2002), Lexikón kultúrnych pamiatok Slovenska (2004).
A ako arogancia. Charakterová vlastnosť väčšiny mocných, ktorí po získaní kresla zabudli, že „teľaťami“ boli, resp. komu za svoje postavenie vďačia a čo majú vlastne robiť. Ešte pred pár mesiacmi sedel na (postupne profesne devastovanom) ministerstve kultúry jeden, čo o novinách, v ktorých dlhé roky pracujem, vyhlasoval, že sú protištátne. Neznie argument – Lebo píšu proti nám! – skoro ako Štát som ja... (?!) Mimochodom, absurdne mocní „zmálomocnievajú“, keď majú priznať svoje hmotné statky, keď nablýskané limuzíny schovávajú v bočných uličkách a pred ľud a inú voličskú pospolitosť predstupujú v zaprášených topánkach, aby tak deklarovali svoju falošnú spolupatričnosť a obetavú nezištnosť pôsobenia v úrade.
H ako Hašek Jaroslav. Geniálny autor geniálneho idiota, dobrého vojaka Švejka (ako sa o ňom vyjadril iný český literát Ivan Olbracht), s ktorým som sa po prvom „osobnom“ stretnutí vďaka ktorémusi výberu z poviedok neodlúčil asi od svojich desiatich rokov. Zo zamýšľanej diplomovky sa stalo dlhoročné „zberateľstvo“ ústiace do knihy, literárnej koláže o spisovateľových pobytoch na Slovensku pod názvom Haškovi v pätách. Počas jej prezentácie na medzinárodnom knižnom veľtrhu Svět knihy v Prahe moje tvrdenie, že „sám Hašek je literárny žáner“ vyvolalo u zrejme najväčšieho „haškológa“ na svete doc. Radka Pytlíka jednoznačnú reakciu – Pane kolego, máte u mně pívo!
J ako jeseň. Najfarebnejšia tretia štvrtina roka, ktorá predovšetkým svojím pokračovaním „babskej“ časti leta nahradí pre mňa aj jeho samotné. Ako som raz napísal vo svojej básni fragment – Jeseň sa už spúšťa // po pavúčích lanách babieho leta // a ja by som s ňou // za motýľmi lietal // rád... Hoci v révayovskom parku v Turčianskej Štiavničke, kde vo farebnom tieni stromov na lavičke rád čítam i píšem.
L ako literatúra. Pri písaní Lexikónu svetových literárnych diel pred tromi rokmi sa mi – sám od seba! – kruh uzavrel. Keďže diela sú zoradené abecedne, cesta pri pilieroch svetovej spisby sa začína medzi veršami slávneho eposu Publia Vergilia Mara Aeneas a končí v ďalšom slávnom spise, medzi rímskymi cisármi a ich životopismi, ako ich zaznamenal Gaius Suetonius. Jednoducho, všetky cesty opäť vedú do Ríma a to prisahám, že keď som koncipoval knihu, nemal som tento efekt vôbec na zreteli. Ozaj, literatúra je asi stále, napriek mnohým mrakom nad ňou „in“, veď podľa vydavateľa je celý náklad lexikónu už vypredaný. Mimochodom, do konca roka bude na pultoch podobný, tentoraz o slovenských dielach, na ktorom práve pracujem.
N ako noc. Určite najplodnejšia (v každom ohľade) časť dňa. Všetko, čo z mojej „spisby“ doteraz za niečo stojí, som určite, ak nie celkom dopísal, tak určite minimálne vymyslel a rozpísal práve počas hodín, keď slnko svietilo do očí protinožcom. Doteraz napríklad živo „cítim“ nepokoj onej noci, keď som pri paralelnom čítaní troch kníh o Rimbaudovi napísal báseň Sloboda s príznačným podtitulom Pri čítaní J. A. Rimbauda. Verše jej „nosnej“ časti som vytvoril iba z hlások obsiahnutých v mene tohto geniálneho francúzskeho symbolistu.
P ako poézia. Krajina za zrkadlom nášho „bežného“ sveta, ktorú treba v rámci neustálej kultivácie človeka navštevovať čo najčastejšie. Hovorím o nej s obľubou, že je tým, čo sa už neodstane. A to je len dobre, predstavte si, že by nebolo napríklad Shakespeara, Rimbauda, Hviezdoslava či Urbana, čo by nám ostalo? Iba mastná brada od amerických hamburgerov a často falošný spev „nalinajkovaných“ superstáááááár a odľudštená gýčovosť „mojsejovín“ a ešte oveľa horších chorôb...
P ako potomstvo. Pekné slovo, však? Hoci, priznajme si, čoraz viac „odchádzajúce“ z našej aktívnej zásoby. Vôbec slovenčina sa nielen modernizuje a rozvíja, no často je nepekne humpľovaná, aj keď „írečizmov“ máme viac ako dosť, len ich nepremaľúvať na rôzne „cudzizmy“. Veď, čo nám ostane, mastné brady od hamburgerov ?! Späť k potomstvu, čo je v mojom prípade Paľko. Dnes je už 14-ročný, pomaly vyšší odo mňa, no stále ho vidím ako asi 4-ročného „krpca“, hľadiaceho na mňa s pátravou vážnosťou, vykonávajúceho klasicky detskú „národnostnú anketu“: „Oco, ty si Čes ?“
T ako Turiec. Tá časť Slovenska, ktorú by som nevymenil za žiadnu inú, čím chcem vlastne povedať, že každý Slovák/človek by mal mať svoj Turiec ako miesto zapísané v občianskom preukaze/identifikačnej karte, srdca a zreteli svojich činov. Ináč, rieka a hotel v Martine, svojho času zľudoveli do „dvojdomého“ vtipu:
- Včera som bol zase v Turci...
- A čo, na víno alebo na niečo tvrdšie?
- Nie, omočiť si nohy.
V ako Válek. Priezvisko, ktoré rád nosím celý život, spomínajúc na predkov a nemienim na tom nič meniť, čo vštepujem aj svojmu 14-ročnému synovi Paľkovi. A to, samozrejme, nielen kvôli veľkému básnickému menovcovi, ktorý v čase, keď som dral prvé vysokoškolské gate, sedel na kultúrnoministerskom kresle, čím mi spôsobil aj takýto zážitok. Skúška z predmetu bla-bla-bla, podávam index skúšajúcemu, ktorý sa ma pýta až s hanblivým úsmevom – Tak čo, ako sa má strýko? Vediac, ku komu smeruje záujem, odpovedám (hlupák, pravdivo!) – Neviem, sme iba menovci. Ochladnutie vzťahov, index sa vracia do mojich rúk nepoškvrnený zápisom a prst ukazuje na dvere – Som presvedčený, že máte čo dobiehať. Príďte nabudúce!
