Ujo Bojmír písal vôbec o Duliciach ako o peknej starobylej obci. Veru tu zvlášť akoby sa roznášala vôňa našej staroslovanskej stariny. Nad obcou hrbí sa takmer deväťstometrový kopec Hrádok, na turistickej mape je označený znakom pravekého hradiska. Iste by sa oddalo pustiť sa do ihličnatej zeme vrchola Hrádku a spod žilovatých koreniskov smrečiny vyhrabať tú najpradávnejšiu minulosť spred 4-5 tisíc rokov. Iste na to príde čas. Zatiaľ zostávajú zas len papiere a knihy a z nich riadok po riadku vytvára sa obraz niekoľko storočí starých Dulíc. Kedy vedľa len o pár desaťročí staršej Belej začala sa objavovať nová osada, zvaná Belataočvana. Možno sa to pisár vtedy tak čudne pomýlil, alebo ho pero neposlúchlo, ak náhodou uhol si viac tekutého slnka z pohára. Pravda je však tá, že takého prapodivné a rébusové meno sa ozaj objavilo. Ešte šťastie, že nemalo dlhé trvanie.
Zakladateľmi Dulíc boli dvaja zemepáni zrejme maďarského pôvodu, istý Ďula a Aračk, ktorí chotár Dulíc dostali do vlastníctva r. 1287 s výslovným určením, že prostred tohto chotára preteká potok Chmelnica. Je však viac ako pravdepodobné, že vtedy už tu stálo pár zrubov – tej prapodivnej Belataočvany. Po príchode Ďulu začala sa osada nazývať maďarsky Ďulafalva. Sto rokov stačilo a z Ďulafalvy vyrástla dosť veľká zemianska obec. Postihol ju však požiar a spolu s ňou zhoreli Ďulovým potomkom aj darovacie listiny. No na odporúčanie zemianskeho konventu Turca v r. 1378 kráľ Ľudovít I. obnovil práva Ďulovcov na túto obec, ktorá o pár rokov neskôr spomína sa tiež maďarizujúcim názvom – Ďulahaza, domov Ďulovcov. Čisto slovenské prostredie malo však nakoniec svoj bezprostredný účinok, a to tak na potomkov Ďulu i na samotný názov obce. V r. 1453 objavuje sa konečne podoba dnešného názvu obce – Dulicz teda Dulice.
Premena Ďulafalvy na Dulice udiala sa iste aj zásluhou prílivu slovenských zemanov. V 15. storočí spomínajú sa hneď dva rody slovenských zemanov z Dulíc – Michalalovičovci a Šluchovci. V r. 1489 Matiáš Michalovič a Vavrinec Šluch z Dulíc hájili si úspešne svoje práva proti pánovi blatnického hradu Matúšovi Čečenskému. Veď boli by sa iste zišli Blatnici ďalší poddaní i rozšírenie chotára bližšie ku rivalovi – Sklabini. Dulickí zemani, popri Šluchovcoch i Thomkovi, Lukačovičovci i Petrikovičovci, si i naďalej udržali právo slobodného kuriálneho života v Duliciach. Ba na znak zemepánskej cti začali sa nazývať menom Dulický – teda pán z Dulíc. V r. 1610 spomína sa ako jeden z najvýznamnejších Ján Dulický alias Lukačovič. Od polovice 16. storočia objavil sa v Duliciach ďalší rod – Buľovských. Nevedno, či nakoniec nešlo len o rozdelenie rodu Dulických na ďalšiu odnož s takmer totožným názvom – Dulický – Dulovský – Bulovský.
Jedno je však isté, že tento rod oslávilo niekoľko významných postáv. Predovšetkým bol to Michal Buľovský, ktorý sa narodil v Duliciach okolo roku 1650. V Halle v Nemecku vyštudoval teológiu, no ostré náboženské spory nedovoľovali mu ako aktívnemu protestantovi vrátiť sa domov. Zostal v Nemecku, kde vynikol ako profesor teológie, filozofie i matematiky i ako básnik, ba dokonca aj ako tvorca nového druhu organa.
V druhej polovici 17. storočia narodil sa v Duliciach ďalší Buľovský – František, ktorý založil v Lučenci slávnu latinskú školu. Navštevoval ju aj náš prvý historik Matej Bél. V 20. storočí pochádzal z Dulíc Miloš Buľovský (1896 až 1945), školský inšpektor, ktorý hodne písal do rôznych našich časopisov a bol významným zberateľom ľudových prísloví a porekadiel.
Dnes sa túlia, už tiež potešujúco rozrastené, Dulice k úbočiam Hrádku i Chlmu, teraz už ruka v ruke s Belou...
Autor: Ján Junas
