Život s Masarykovým duchom

šíte, o čom je reč. Áno, vošli sme do vily (zvykne sa hovoriť aj do kaštieľa) rodiny Masarykovcov na Bystričke. Profesorovi Tomášovi G. Masarykovi, neskoršiemu prvému prezidentovi nového štátneho útvaru – Československa, Bystrička a jej okolie priam učarovali. Aj jeho dcére Alici a ostatnej rodine. Masarykovci si Bystričku zvolili za miesto svojich rodinných letných pobytov a miesto spoznávania Slovenska už v roku 1887, keď tu bol Tomáš G. Masaryk hosťom rodiny zemana Thomku Markovického. Neskôr tu Alica Masaryková, dcéra Tomáša G. Masaryka a predsedníčka Československého Červeného kríža, dala vybudovať letné sídlo.
A veru, užili si ho dosýta. Neraz bolo vídať vzpriamenú Masarykovu postavu cválajúcu na koni po turčianskych poliach a lúkach, neraz prichádzali „do kaštieľa“ vzácni hostia. Alica Masaryková dala postaviť cestu na Bystričku, pričinila sa o zriadenie a postavenie školy. Bystrička a Masarykovci, to vtedy patrilo k sebe. A je dobrou správou, že vďaka dobrým ľuďom patrí aj naďalej...
Sedíme v krbovej miestnosti pri čaji s Otíliou Bartovou a zhovárame sa, ako sa zmenil ich život od chvíle, ako v dražbe získali historicky cennú budovu. Podľa jej slov bola v zlom stave a stále je tu ešte veľa práce. Čaká ich azda najťažšia časť obnovy – rekonštrukcia strechy a vonkajšej fasády. Ale zatiaľ s manželom vykonali skutočne veľký kus roboty. Zriadili si tu rodinný príbytok, usídlili tu firmu, no a v centrálnej sále zriadili akési múzeum. Ale nebol to ich pôvodný zámer.
„Vedeli sme, že tento dom má svoju históriu, že má historickú hodnotu, ale priznám sa, nebolo naším zámerom nejako ho prezentovať. Napriek tomu sme sa snažili zachovať historický ráz najmä tejto prízemnej miestnosti, pretože sa ani nič iné nedalo urobiť. To by sme konali proti logike, tradícii, sami proti sebe. Umiestnili sme sem nábytok, ktorý pripomínal obdobie, v ktorom tu profesor Masaryk pobýval, iba minimum je originálov z vybavenia vily, pretože takmer nič sa nezachovalo. V tejto miestnosti sa zachovali iba svietidlá a garniža. Nič iné. Rovnako to bolo v ostatných miestnostiach. Bývalé vedenie obce dalo napr. postele do zberu a menšia časť nábytku je ešte stále na obecnom úrade. Zatiaľ je však pre nás nedostupná.“
Manželia Bartovci sa pustili do nezvyčajnej práce. Zbierali rôzne artefakty pripomínajúce Masaryka, aby mohli svoj súkromný dom otvoriť ďalším. „Všetko sa zmenilo, keď sme zistili, že o Masarykovu vilu je záujem, že sem chodia rôzni návštevníci, najmä z Čiech. Nemali sme to srdce, aby sme ich neprivítali, keď už prišli z takej diaľky. A tak sme si pomaly začali zvykať, že náš dom bude akýmsi múzeom.“
Masarykovu vilu navštívili aj rôzne celebrity. Okrem iných aj predseda českého senátu Petr Pithart. Pri tejto príležitosti si Bartovci založili aj kroniku a na jej prvú stranu český politik napísal: „Poďakovanie za Vaše úsilie zachovať tunajšiu pamiatku na T. G. Masaryka a jeho rodinu. Silnejšiu podporu Vašim veľkorysým plánom...“ Ďalšími podpísanými sú starosta Jičína, členovia viacerých klubov T. G. Masaryka a R. M. Štefánika, odchádzajúci český veľvyslanec Vladimír Galuška, bývalý veľvyslanec SR v USA Martin Bútora, riaditeľ Masarykovho múzea v Lánoch, ale ja pán Masaryk zo Skalice, jeden z potomkov prvého československého prezidenta...
Bartovci vedia, že Masarykov duch žije a bude žiť s nimi a že časť ich domu je a bude cieľom záujmu verejnosti. Snažia sa získať čo najviac reálií z masarykovskej doby, ale najmä z Masarykovho pobytu na Bystričke, aby mohli vybaviť aj ďalšie prízemné miestnosti. Chodba, kde teraz svieti krásny vianočný stromček, je už naladená do tejto tóniny. Akoby mali z dverí do nej vojsť starý pán profesor, alebo jeho milovaná Alica, či zadumaný syn Jan...