Rombolkovia

Fikcia
Sedela som na lavičke v parku uprostred pestrofarebného koberca jesenného lístia. Sotva som privrela oči a nechala si pohládzať tvár poslednými teplými lúčami slnka, vyrušil ma krik detí vchádzajúcich do parku.
- Škôlkári, - blyslo mi mysľou. Detičky mierili rovno ku mne.
- Padaj, babka, z javičky! - povedal stroho blonďavý mládenček s nôžkami končiacimi v obrovských botaskách
s hrozivo vytrčenými veľkými jazykmi.
- Áále, anjelik môj zlatý... - začala som milo, ale nedokončila. To roztomilé dieťa skočilo ako šelma a surovo ma koplo do holene.
- Zmizni, babka, lebo zle skončíš, - vystríhal ma jeho o hlavu menší spoločník a nervózne si podhadzoval padajúce pampersky v slabo držiacich nohavičkách.
- Ukáž, synáčik, stiahnem ti
v pančuškách gumu, - prihovorila som sa mu. Vzápätí ma tak vyplieskal po tvári, až sa mi rozzvonilo v ušiach.
- Kde máte pani učiteľku, detičky? - pýtala som sa roztraseným hlasom. Okamžite priskočil chutnučký tučniačik so zelenými soplíkmi pod noštekom a bacuľatou pästičkou tresol po lavičke tak, až moje o ňu opreté barly podskočili.
- Tak dosť, stajena! - napaprčil sa tučinko a pod noštekom mu napuchla zelenkastá bublina.
- Zapíš si, babenka, že vymývanie mozgov už dávno skončilo! Dosť bolo ťapuškania, kutia podkovičiek a osievania múčky? Jozumieš? - prízvukoval mi pampúšik búchajúc si zovretou pästičkou do otvorenej dlane. Prižmúrené oči a bojovne predsunutá sánka neveštili nič dobré.
- Chlapci, dokončite lobotu bezo mňa. Idem sa plebaliť, - zahlásilo nečakane chápätko so spadnutým pamperskovým pudlom a naširoko odchádzalo z parku.
Načakala som na finále. Schmatla som barly a snažila sa odskákať čo najskôr z parku preč.
Vchádzajúc do jednej z ulíc som takmer zakopla o mužia ležiaceho
v kaluži krvi s dierou v hlave. O niekoľko krokov ďalej ležal ďalší muž s trčiacou rukoväťou noža v chrbte. Oblial ma studený pot uvidiac obeť so sekrerou zaťatou uprostred čela. Na konci ulice niečo prenáramne buchlo a namiesto ligotavého červeného auta sa po chvíľke objavila kopa čierneho železného šrotu.

Na smrť vydesená toľkou hrôzou som sa rýchlo otočila a skákala naspäť. V duchu som ďakovala nebesiam, že som sa dostala len do rúk malých zlatých detičiek.