aretnej skupiny (Bogdan, Šesták, Piško, Bumbala), ktorá mala vyše tisíc vystúpení po celom Slovensku. Mnoho rokov moderoval aj viaceré najvýznamnejšie celoslovenské kultúrne podujatia a jedno desaťročie bol i pilotom bezmotorových lietadiel. Teraz je riaditeľom Reklamnej a umeleckej agentúry PLUS Sučany, ktorá v našom regióne organizuje okrem iného hudobno-zábavné programy Turčianske repete a Hviezdolet.
D ako darček: Kdesi som čítal, že človek by mal úctu voči sebe prejaviť povedzme aj tým, že si dá darček. A tak som si na Vianoce zabalil do veľkej škatule malý darček. Keď som to vravel priateľom v divadle, kde som pracoval ako nákupca, začali mi posielať domov balíky so starými, zničenými vecami. Pravdaže, napísali, že odosielateľ som ja. Ale tento krásny zvyk mi zostal dodnes. Občas sa sám seba pochválim, potľapkám sa po pleci, alebo si kúpim nejakú maličkosť (ponožky, vreckovky, slaninu). Vyskúšajte to! Určite si to aj vy zaslúžite.
F ako fáma: Jedného dňa som prišiel do železiarstva a pani predavačka náhle zbledla. Keď som odchádzal nabrala odvahu a povedala mi: pán Šesták, ja som sa tak zľakla, veď vraveli, že ste zomreli... V ten deň mi telefonovalo niekoľko priateľov. A všetci vraveli to isté: vraj počuli.. Potom som zistil, že pochovali môjho menovca. Asi budem dlho žiť.
G ako gazda: Ako dieťa som v Ilave často chodieval pre domáce kravské mlieko ku gazdom do majera. Bolo to zo dva kilometre, a tak som tam išiel buď na bicykli, alebo so susedom na motorke. Raz mi tiež povedal, že ma odvezie. Ale asi na mňa zabudol. A mne to prišlo tak ľúto, že som sa zaťal. Sadol som si do priekopy a čakal. Sedel som možno aj niekoľko hodín. Zrazu som zbadal otca. Už zďaleka na mňa kričal. Vyskočil som na bicykel a uháňal pred ním. Dodnes mám pocit, že som vtedy spravil asi svetový rekord. No ani ten ma nezachránil od bitky. Od tých čias nemám rád mlieko.
H ako Horná Štubňa: Milujem túto obec, pretože som sa tam narodil. A rok, čo rok som tam chodil na prázdniny. Pásol som kravy, chodil s koňmi do hory na drevo, mútil som maslo, ráno sa umýval v chladnej vode horského potoka, ktorý babke tiekol cez dvor. Určite tam sa vo mne zrodila i moja úcta k jednoduchým ľuďom, k prírode, ktorú nosím stále v sebe. Tam kdesi pod tou horou začína i krása môjho detstva.
K ako korčule: V Ilave, kde som prežil svoje detstvo, sme priamo pod oknami mávali v zime klzisko. Pretože sme boli štyri deti a pracoval iba otec, o korčuliach som mohol iba snívať. tak som si občas požičal otcove. Pretože mi boli veľké, musel som si obuť do topánok aj desať hrubých zimných ponožiek. A sestry strážili, či sa otec náhodou nevracia. Keď ho zbadali, utekal som do pivnice po chodníku i schodoch. Korčule som tak dotupil, že otec len čo potom vyšiel na ľad, spadol ako suchý list. Celé detstvo sme to držali v tajnosti. Až po rokoch nám otec povedal, že o všetkom vedel. Aj takú podobu mala skromnosť
v našej rodine.
L ako lavór: Keďže aj v Sučanoch boli svojho času tropické horúčavy, rozhodol som sa opaľovať doma vo dvore. Ľahol som si na deku, vedľa seba dal lavór s vodou a neustále som sa polieval. Keď som zavrel oči, cítil som sa ako pri mori. Šumenie mora som si vytváral rukou v lavóre. Po týždni som bol lepšie opálený ako tí, čo naozaj boli pri mori. Navyše slnečné lúče ma tak vyčerpali, že som aj viditeľne schudol. Keď som si dal bielu košeľu, mal som konečne aj peknú postavu. O rok som si to chcel zopakovať. Ale po prvom dni som sa tak spálil, že som vnímal iba bolesť. Znova sa teda potvrdilo, že menej niekedy znamená viac.
M ako med: Raz mi dal môj priateľ recept na med z púpavy, ktorý sa používa pri zápale priedušiek, aby som si ho uvaril. Bol som tak uchvátený jeho účinkami, že mi bolo ľúto nechať si to iba pre seba. A tak som recept uverejnil v krajských novinách. Do redakcie prišli dva ďakovné listy a jeden záporný. Čitateľ sa v ňom sťažoval, že zabudol z neho vybrať lyžicu, a keď med stuhol, nemôže ju vybrať. Chcel vedieť, či mu teraz lyžicu nahradím. Odpísal som mu, ale list sa mi vrátil. Po čase sa mi kamarát priznal, že všetky listy napísal on. Chcel vraj vidieť, ako budem reagovať.
O ako občerstvenie: Po maturite som začal robiť na vodnej elektrárni v Lipovci ako strojný údržbár. Keď sa blížili moje narodeniny, bolo mi pripomenuté, že je dobrým zvykom spraviť malé občerstvenie. Najlepšie vraj doniesť rum. Ráno mi mama dala do tašky nielen fľašu, ale aj chlieb s masťou. Zobral som však tašku zo zeme tak nešťastne, že sa fľaša rozbila. Aby mi chlapi uverili, doniesol som to do roboty. Jeden z nich povedal, že nič lepšie nemôže byť, ako chlieb s masťou namočený v rume. Aby som ho vraj nakrájal. Netrvalo dlho a všetko sme zjedli. Asi po hodine mi prišlo tak zle ako pred smrťou. Mne jedinému. Ešte šťastie, že mi kamarát prezradil, že oni ten chlieb nejedli, ale šikovne ho vypľúvali, inak by som si stále myslel, že poznám jednu skvelú rumovú špecialitu.
S ako salónka: Dodnes milujem Vianoce, ktoré som si zamiloval v detstve. Boli to pre nás dni skromnej hojnosti. Sladkosti sme mali iba raz mesačne – pri otcovej výplate. Aby bol vianočný stromček krásny, ovešali sme ho výtvormi našej fantázie. Aj salónky mama piekla z cukroviny. Raz moju sestru Aničku napadlo, že keď zoberieme zo stromčeka salónku, aby to otec nezbadal, zabalíme miesto nej cukrík vyrezaný z mydla na pranie. Tak nás to posmelilo, že po Vianociach viselo v salónkach iba mydlo na pranie. Všetko by bývalo dobre skončilo, keby aj otec nedostal chuť na salónku. Prvýkrát som videl, ako vyzerá človek, ktorému sa pení z úst i mysle.
