O detskej sláve a dospelých pádoch

Martinčan Mirko Oller patril pred rokmi k detským hereckým hviezdam. Jeho kariéra na televíznej obrazovke síce netrvala dlho, iba asi päť-šesť rokov, ale aj tak mnohým dodnes utkvela v pamäti tvár tohto blondiaka so smutnými očami a chlapčenským kukučom. Dnes štyridsaťšesťročný Miroslav Oller si už len občas zaspomína na svoju hereckú dráhu, ktorá mu priniesla veľa pekného, ale dala mu spoznať aj odvrátenú tvár slávy. Dnes sa otec dvoch dcér – 18-ročnej Katky a 20-ročnej Ivetky živí bežnou prácou, za ktorou z martinského Záturčia dochádza až do Kysuckého Nového Mesta. Spomeniete si na to, ako sa to všetko začalo, kedy ste dostali prvú šancu, kto vás ako herca objavil? Prvú šancu som dostal v detskom divadelnom súbore Kamarát u režisérky Emílie Hajdúchovej. Pamätám si, že prvým režisérom, ktorý sa ma neskôr ujal a obsadil ma, bol vtedajší režisér martinského divadla Ľubomír Vajdička. Neviem, či objavil vo mne talent, ale každopádne mi veľmi pomohol v mojej budúcej kariére detskej hereckej hviezdy. Koľko rokov trvala? Začala sa v marci roku 1974 a skončila v roku 1979 nakrútením poslednej televíznej inscenácie Tuctové dievča, ktorú režíroval Ivan Petrovický. Dva mesiace neskôr som po maturite nastúpil na základnú vojenskú službu. Viete si spomenúť vôbec na tú prvú televíznu inscenáciu? Do filmového sveta som sa dostal zásluhou bratislavských filmárov, ktorí chodili po divadelných súboroch a hľadali určité typy na postavy do šesťdielneho televízneho filmu Naši synovia. Po dvoch týždňoch mi prišlo pozvanie do ateliérov na Kolibu na herecké skúšky a zanedlho prišla ďalšia pozvánka na kamerové a kostýmové skúšky. Ich úspešným absolvovaním sa vlastne začala moja filmová kariéra. Vzápätí si ma všimli v martinskom divadle a obsadili ma do televíznej inscenácie Benedikt, kde som pod režisérom Ivanom Petrovickým hral hlavnú postavu spolu s pánom Emilom Horváthom starším. Následne ma v Martine obsadili aj do divadelnej hry, bol to Dostojevského Idiot, ktorú tiež režíroval Ivan Petrovický. Tam som hral so skvelou martinskou garnitúrou hercov, ktorej veľmi ďakujem za to, že ma zasvätili a aj naučili niečo z hereckého divadelného umenia. Boli to Vrzalovci, pani Naďa Hejná, obaja Horváthovci, ale aj herci nastupujúcej generácie - František Výrostko a Martin Horňák. Všetci mi veľmi pomohli a som im za to vďačný. Po spomínanej prvej televíznej inscenácii Benedikt prišli ďalšie inscenácie a filmy, medzi nimi aj seriál Naši synovia... Bol to šesťdielny televízny film réžiséra Jána Lacka. Pamätám si na to veľmi dobre, lebo sa nakrúcal jeden a pol roka. Hral som hlavnú úlohu – Petra, ktorý sa po vojne vydal hľadať bratov. Zážitkom bolo hrať vedľa Karola Machatu. Hrali ste po boku viacerých významných hereckých osobností. Na ktorú z nich si najviac spomínate? Najväčší dojem na mňa urobil práve Karol Machata, ktorý hral v tomto filme môjho otca, ale aj Milena Dvorská, ktorá hrala moju matku vo filme Čenkovej deti. Na nich dvoch mám asi aj najkrajšie spomienky. Ale krásne spomienky mám aj na Martinčana Daniela Michaelliho. Bola to ozaj veľká osobnosť... Pána Machatu som dovtedy poznal ako herca skôr v úlohách gestapákov. Spočiatku som sa ho aj trochu bál a mal som pred ním veľký rešpekt. Ale pri nakrúcaní som ho spoznal nielen ako skvelého herca, ale aj ako úžasného človeka. S pani Milenou Dvorskou mám z nakrúcania peknú príhodu. Pri práci na jednom zábere sme boli skutočne veľmi hladní. Mali sme síce skočiť na obed, ale režisér Krivánek povedal, že potiahneme do večera a že na druhý deň budeme mať voľno. Boli sme len o raňajkách a popoludní sme už boli poriadne vyhladovaní. Ozaj ako Čenkovej deti. Nakrúcal sa práve záber, kde sme jedli huby a polievku. Po dohode s pani Dvorskou, sme naschvál, ale akože neúmyselne, kazili zábery tak, aby sme sa mohli najesť čo najviac. A štáb okolo nás od hladu priam slintal. Hereckú kariéru ste začali ako štrnásťročný chalan, sám chodili do sveta, takže ste asi rýchlejšie dospievali... Na herecké a kamerové skúšky ma odviezol otecko, a potom som už všetky tie cesty absolvoval sám. Mamička ma vždy pobalila na cestu a do Bratislavy som takmer pravidelne cestoval ranným rýchlikom Martinčan, ktorý zo stanice odchádzal tesne po tretej hodine ráno. Máte spočítané, koľko máte na konte nakrútených filmov, inscenácií, odohraných divadelných predstavení? To nie je problém, pretože mama mi kedysi urobila malý rodinný archív. Televíznych inscenácií mám päť, navyše dva televízne filmy a šesť divadelných hier vo vtedajšom DSNP. Asi pred pol rokom dávali v televízii film Čenkovej deti. Bol som rád, že som si ho mohol nahrať. Pre istú podobnosť si vás mnohí mýlili s vtedy rovnako začínajúcim Marošom Kramárom... Bolo také obdobie. Ja som točil filmy Naši synovia a Čenkovej deti a on vtedy robil niečo podobné – nakrúcal film Ivkova biela mať. Viacerí ľudia si nás mýlili. Jeho filmy začali pripisovať mne a opačne. Ale s Marošom Kramárom som sa nikdy nestretol. Aký bol váš vzťah s rovesníkmi. Nazávideli vám, že sa pohybujete medzi hereckými hviezdami? Nemôžem povedať, že by mi závideli. Ak aj niekto predsa závidel, nepocítil som to. Skôr môžem povedať, že ma všetci podporovali a fandili mi. Vaša herecká kariéra sa odvíjala v tínedžerskom veku, veku, keď sa občas lieta v oblakoch. Dokázali ste stráviť úspech a slávu? Všetko má dve stránky. Popri tom pozitívnom je aj veľa negatívneho. Mne tá sláva priniesla okrem iného aj fajčenie a alkohol. Môžem byť šťastný, že vtedy ešte neboli rozšírené drogy, lebo neviem, ako by som bol dopadol. Po sláve muselo prísť tvrdšie pristátie na zem. S alkoholom to človek ďaleko v osobnom a pracovnom živote nedotiahne, takže som absolvoval v roku 1988 liečenie, tam som zistil a spoznal krásu a podstatu života. Vrátil som sa na zem a odporúčam to každému, kto má podobný problém. Dlhší čas ste pôsobili aj v divadelnom súbore pri martinskom Dome kultúry. Spomínate aj na pôsobenie medzi ochotníkmi? Spomeniem si. Po detskom divadelnom súbore Kamarát som istý čas pôsobil aj v ochotníckom súbore dospelých. Mám na to len tie najkrajšie spomienky. Môžem povedať, že takí herci, ako v tom čase v tomto súbore pôsobili, hoci boli len ochotníci, boli výkonmi skutoční profesionáli. Za všetkých spomeniem napríklad Michala Guťana a Jakuba Súčanského. Dnes ma mrzí a vari by malo aj iných, že tento súbor už neexistuje. V Martine, kde bola veľká tradícia, dnes nie je prakticky žiadny ochotnícky divadelný súbor. Vraj ste hrali aj pod režisérskou taktovkou Rasťa Piška. Je to pravda? Je a k tomu sa viaže aj jedna „pikoška“. V hre Jagothelo ma obsadil do úlohy Othela. Zvláštnosťou malo byť, že všetci mali byť čierni, len Othelo mal byť blonďák. Celú hru chcel urobiť naopak. Lenže členovia súboru s tým nesúhlasili, napriek tomu som ja blonďák hral Othela. Aspoň to mu predsa vyšlo. Vaša herecká kariéra vo filme trvala prakticky do nástupu na vojenčinu, potom sa rýchlo skončila. Prečo? Asi preto, že som začal zavčasu. Možno, keby som začal neskôr, tak by som pokračoval. Bola taká možnosť. Už som bol prijatý na Vysokú školu múzických umení, len som tam mal prísť s naučenými textami. Ale ja som si svoj život predstavoval trochu inak. Nechcel som žiť bohémskym životom, to som spoznal na vrchole mojej krátkej kariéry. To, že som po pádoch dokázal vstať a pozbierať sa, za to vďačím rodičom a mojej rodine, manželke Katke. Oni mi naznačili, ktorým smerom sa mám uberať. Ja som ich poslúchol a dnes som im za to vďačný.