Michal Badín
Aj takto by sa dala nazvať blamáž, ktorú som na vlastnej koži zažil na divadelnom predstavení Dog’s heart - divadelná pitva martinského komorného divadla.
tní herci nezaostali za očakávaniami. To, čo ma trápi, pochádzalo z opačnej strany - zo strany diváka.
Herec - povolanie ako každé iné. A predsa odlišné. Herci síce za svoje výkony dostávajú mzdu, no ich ozajstnou odmenou nie sú peniaze, ale pozorné a vďačné obecenstvo. Pre herca neexistuje nič krajšie ako potlesk publika a niekoľkominútová „klaňačka“ pred divákmi, ktorí by sa mali aspoň takto poďakovať za príjemne strávený čas v divadle. Divák vyžaduje bravúrny výkon, herec vnímavé publikum. My - diváci sa svojej požiadavky dočkáme vždy. Ale čo herci?
Tu sa dostávam ku koreňu toho, o čom je vlastne tento článok. Už na spomínanom predstavení som sa na vlastné oči presvedčil, čo dokáže urobiť s jedným úžasným prestavením obecenstvo, ktoré vôbec nezaujíma, čo sa na javisku deje. Mám na mysli niekoľko študentov, ktorých hra už od začiatku nezaujímala. Už niekoľko minút pred začiatkom bolo zo šiesteho radu počuť neustále rečnenie a zabávanie sa. Po prvých sekundách sa obecenstvo utíšilo a mohol som si konečne vychutnávať herecké majstrovstvo našich hercov. Keď však začal byť dej zamotanejší a pre nenáročného diváka možno menej zaujímavý, ba „doslova nudný, zo šiesteho radu sa opäť začal ozývať rušivý dievčenský hlas. Dotyčná dievčina, iste posilnená nejakým tým „džúsom, sa spolu s parťákom dovesela zabávala, najmä na účet hercov, no nič si nerobila ani zo sústavného napomínania inými divákmi. Zaiste to vyrušovalo aj samotných aktérov predstavenia, ktorí museli krátko po začiatku na niekoľko sekúnd zaimprovizovať, pretože slečna si musela ísť odskočiť na WC. Čo asi robila pred predstavením, si môžeme veľmi ľahko domyslieť.
Túžobne som očakával prestávku v domnienke, že veselý párik si nájde inú zábavu, do hľadiska sa už nevráti a aspoň zvyšok inscenácie budem môcť naplno vnímať. Po návrate do hľadiska som s ľútosťou zistil, že spoločensky unavená slečinka už znova koketuje s okolím. Počas druhej časti som sledoval dotyčné dievča viac ako hercov. Vrcholom bolo, keď si z príručnej kabelky vytiahla nejaký kúsok pečiva a požívala sústo za sústom. Na hercoch bolo vidieť, ako s napätím očakávali koniec predstavenia. Koniec utrpenia...
Dočkali sme sa. Nastal potlesk a nakoniec „standing ovations. No to bola len slabá náplasť na to, čo sa dialo počas hry. Som presvedčený, že to, čo som zažil, bolo maximálne neslušné nielen k ostatným divákom, ale najmä k samotným hercom. Nad svojím správaním by sa mala zamyslieť hlavne dievčina, ktorá sa očividne neprišla kultúrne vyžiť. Problémy svojho poprsia si mohla vydiskutovať o poschodie nižšie v divadelnom bare. Ale pred vstupom do divadla sa zamyslime aj my ostatní nad tým, ako budeme uľahčovať situáciu tým, kvôli ktorým sme tam išli.