Začalo sa to zvýšenou únavou a častým krvácaním z nosa a ďasien. Lekári zistili, že má chronický zápal pečene, hneď jej však povedali, že je to zápal, ktorý sa vyliečiť nedá. Čas odvtedy pokročil, choroba tiež. Dnes už má Františka cirhózu pečene. Zapríčinila ju autoimunitná hepatitída. Je to zriedkavá diagnóza, no kto ju má, má ju od narodenia. Porucha imunitného systému sa prejaví spravidla pri zmene organizmu. „Mne sa prejavila v šestnástke, pripisovali to puberte. Panej, s ktorou som sa stretla v nemocnici, ju zistili až po štyridsiatke, v menopauze. Čo autoimunitnú hepatitídu zapríčiňuje, medicína presne pomenovať nevie. Môj gastroenterológ nevylučuje, že môže súvisieť s častými výskytmi cukrovky v našej rodine.“
Františke takmer nikdy nemizne úsmev z tváre. Napriek krutej hre osudu z nej vyžaruje optimizmus a dobrá nálada. „Absolvovala som už nespočetné množstvo vyšetrení, takmer zakaždým pri inom lekárovi. Všetci sa divia, že ešte takto fungujem, že nie som na invalidnom dôchodku, pretože ľudia v takomto štádiu choroby spravidla nič nevládzu a viac-menej sú pripútaní na lôžko. Ja sa však cítim dobre. Nechcem sa poddať chorobe, nepripomínam si, že som pacient, kým nemusím.“
Chuť do života nestratila, a tak žije. Zmysel života si našla aj v práci a z Františky Švandovej je dnes úspešná grafická dizajnérka, samoživiteľka. Choroba jej síce určila mantinely, čo v živote môže a čo nie, no ju obmedzenia zvlášť netrápia. „Alkoholu a cigaretám som nikdy neholdovala, bez kávy to tiež ide a jesť môžem prakticky všetko, akurát to musia byť diétnejšie jedlá. Ja to nazývam detská strava. Nemastná, nekorenená.“ Nevyhýba sa ani športu, najmä plávaniu a lyžovaniu, aj keď by sa mala. „Lekár ma vystríhal, že sa môžem zraniť, ale na druhej strane je rád, že sa udržiavam v kondícii.“
Naučila sa žiť s chorobou, aj s obmedzeniami, ktoré prináša. Začiatky, priznáva, však neboli ľahké, psychicky to zle znášala. „Vtedy som si hovorila, prečo práve ja? Bolo to v druhom ročníku na gymnáziu, Nemohla som chodiť s ostatnými na telesnú, ani na výlety či brigády, jednoducho na akcie, kde býva kopec srandy a kde sa kolektív stmeľuje. Dokonca ani na obedy, chodila som na diétne do nemocnice. Hneď na začiatku mi nasadili silné lieky. Jedny pozmeňujú hormóny, iné stav bunky. Ak by som otehotnela, je riziko, že plod bude poškodený. A strašne som stučnela. Za mesiac som pribrala pätnásť kíl. Bol to šok. Dovtedy som bola štíhla a zrazu zo dňa na deň bolo vidieť, ako kysnem,“ smeje sa Františka. „Neskôr som si však povedala, že radšej budem žiť, aj keď tučná. Keď som skončila strednú školu, pocity ukrivdenia som už nemávala, jednoducho som z toho vyrástla. Dozrela.“
Pred tromi rokmi prišla ďalšia zdrvujúca správa. Lekári jej oznámili, že transplantácia pečene je nevyhnutná. Pre Františku to bol ďalší šok. „Ťažko som sa s touto myšlienkou zmierovala a spočiatku som takúto možnosť dokonca odmietala. Trvalo mi to viac ako rok, kým som sa s tým vnútorne vyrovnala. Uvažovala som, či vôbec operáciu podstúpiť, či radšej nepodstúpiť to, že nejako dožijem s chorobou, umriem na ňu a bude... Neviem prečo. Možno som podvedome stále myslela na to, že niekto musí zomrieť, aby som ja mohla žiť... No ak chcem žiť, je to jediná cesta.“
V oficiálnom zozname čakateľov Františka zatiaľ nefiguruje. Jej výsledky sú na hranici, chýba jej jeden bod k tomu, aby ju do zoznamu zaradili, transplantácia je však neodvratná. „Je zložité vystriehnuť správny čas na zaradenie. Nemalo by to byť ani príliš skoro, ani neskoro, pretože niektorí sa už orgánu nedočkali. Aj preto mi môj lekár hovorieva, že bol by rád, keby ma zaradili o čosi skôr, ako to bude vyslovene nutné. Nazýva to slovenský faktor. Podľa neho by sme mohli so zaevidovaním čakať, keby sme z okna videli vežiaky v New Yorku, ale keďže sme na Slovensku, musíme počítať s tým, že na vhodnú pečeň budem musieť čakať aj niekoľko rokov.“
Františka je pod neustálym drobnohľadom lekárov. Na to, aby jej pečeň transplantovali, musí byť zdravá, takýto zákrok je pre organizmus enormnou záťažou. Navyše, operácia nie je lacnou záležitosťou, jej cena sa pohybuje od troch do ôsmich miliónov, preto ani lekári nechcú riskovať, že po transplantácii orgánu umrie pacient na niečo iné. Františka sa s transplantáciou zmierila aj pod vplyvom rodiny a kamarátov. „Vraj to stojí za to, hovoria mi. Stratiť nemám čo, iba získať môžem.“ Snažila sa zistiť, aká je úspešnosť takýchto operácií, ale k žiadnym číselným údajom sa nedopracovala. „Už som ich prestala zháňať, prestala som sa báť. Všetci ma povzbudzujú, že som mladá a v dobrom psychickom stave, takže mám nádej. Jednoducho som si povedala, ja to prežijem...“
Autor: Ľ. Mojžišová
