a Slovensku trpia nedostatkom spracovaných dejín svojho účinkovania. Toto konštatovanie platí aj pre početnú a relatívne starú organizáciu Červeného kríža. Slovenský Červený kríž má v tomto smere sťaženú situáciu skutočnosťou, že do vzniku prvej Slovenskej republiky bol organickou súčasťou Československého Červeného kríža, nie samostatnou organizáciou. Počas Slovenskej republiky (1939 - 1945) bol síce samostatnou organizáciou, ale v tom istom čase v Londýne vznikla Spoločnosť Československého Červeného kríža v zahraničí a po vojne bola zasa spoločná československá organizácia - jeho dejiny sú rozplynuté v dejinách ČSČK.
Vývin Slovenského Červeného kríža bol značne zložitý, niekedy až problematický, a pre širšiu verejnosť neznámy. Je potešiteľné, že vedenie SČK sa snaží tento nedostatok odstrániť – zriadilo Múzeum Slovenského Červeného kríža v Martine, ktoré v predminulom roku pripravilo výstavu z dejín SČK a vydalo aj prvý zväzok práce – Červený kríž na Slovensku v rokoch 1919 – 1938. Ide o pramennú publikáciu založenú na výskume doterajšej odbornej literatúry i archívnych dokumentov. V úvode podáva vznik medzinárodnej organizácie Červeného kríža a osobnosti, ktoré sa o jej vznik zaslúžili, prácu organizácie ČK na Slovensku pred rokom 1919 a účinkovanie mnohých obetavých lekárov a organizátorov zdravotníctva. Osobitne opisuje osobnosť zakladateľa ČK Jeana Henry Dunanta a Slováka Ľudovíta Ondreja Markušovského. Pozornosť venuje vzniku Československého Červeného kríža v novoutvorenej ČSR, jeho úlohám a osobnostiam - Alica Masaryková bola jeho prvou a dlhoročnou predsedníčkou. Divíziu ČsČK pre Slovensko ako súčasť celoštátneho ČK utvorili v júni 1919. Pôsobila ako pomocná dobrovoľná organizácia vojenskej zdravotnej služby najmä počas vojenskej invázie Maďarskej republiky rád na Slovensko, poskytovala pomoc československým legionárom na Sibíri a zasahovala proti epidémiám na Slovensku.
Mimoriadny rozvoj dosiahol Červený kríž na Slovensku v rokoch 1920 - 1938. Narástol počet spolkov v mestách i na dedinách, počet jeho členov, materiálne vybavenie a množstvo významných osôb – lekárov, spisovateľov, cirkevných a kultúrnych dejateľov – rozvíjalo jeho činnosť. Napríklad len v novoutvorenej organizácii Dorast ČsČK na Slovensku v r. 1928 bolo v ČSR 355 tisíc členov, z toho na Slovensku vyše 92 tisíc. ČSČK bojoval proti tuberkulóze, zriaďoval dispenzáre, liečebne a nemocnice. Jeho samaritánske hnutie v spolupráci so Zemskou hasičskou jednotou poskytovalo prvú pomoc po celom Slovensku.
V roku 1937 na Slovensku bolo 16 tisíc členov samaritánov, 2 105 samaritánskych stráží, 22 staníc prvej pomoci a 24 automobilových staníc prvej pomoci, ktoré poskytli prvú pomoc 21 653 osobám. Červený kríž usporadúval mierové slávnosti – Mier ČsČK. Vydával časopisy, knihy a spolupracoval so spisovateľmi a kultúrnymi organizáciami. Významnú úlohu v činnosti Slovenského Červeného kríža mal vtedajší Turčiansky Svätý Martin. Do roku 1940 v ňom bolo jeho ústredie, tam vychádzali časopisy (s Maticou slovenskou Slniečko, Včelka, Slovenský Červený kríž), pôsobil protituberkulózny dispenzár, ozdravovňa, ústredný sklad a Ústav M. R. Štefánika. O rozvinutie jeho činnosti sa zaslúžil najmä lekár Ľudovít Izák.
Druhý zväzok práce Červený kríž na Slovensku v rokoch 1939 – 1947, vydaný v minulom roku, je pokračovaním predchádzajúcej publikácie. Ukazuje zložitosť politického vývinu na Slovensku v časoch autonómie a existencie vojnového Slovenského štátu a jej odraz na prácu Červeného kríža. Opisuje utvorenie Spoločnosti Slovenského Červeného kríža ako samostatnej spoločenskej organizácie a rozvinutie jej činnosti v nových podmienkach vzniknutého štátu. Od 1. januára 1942 zanikla Spoločnosť SČK a zákonom bol utvorený Slovenský Červený kríž, ktorého protektorom bol prezident republiky, predsedom sa stal predseda Slovenského snemu Martin Sokol. Činnosť SČK, ktorý pôsobil v rokoch II. svetovej vojny a Slovenského národného povstania, bola bohatá. Stal sa dobrovoľnou organizáciou vojenskej zdravotnej služby, staral sa o vojnových zajatcov a poškodencov, spolupracoval pri brannej a civilnej obrane, poverili ho organizáciou celoštátnej záchrannej služby. Staral sa o zdravie detí, ošetrovateľskú službu a pokúsil sa starať aj o odsunuté – vyvezené židovské obyvateľstvo. Rástol počet členov SČK i počet zamestnancov – Hlavný stan ČK v Bratislave mal 90 zamestnancov, do roku 1940 v Martine ich bolo devätnásť. Autori informujú aj o činnosti Spoločnosti Československého Červeného kríža v exile v rokoch 1940 – 1945.
Ďalšia kapitola hovorí o znova utvorenej Spoločnosti Československého Červeného kríža v rámci obnovenej Československej republiky a podielu Slovenska na nej vo forme Divízie ČsČK pre Slovensko. Kniha sa končí hodnotením činnosti organizácie rokom 1947. Ďalšie obdobie od 1947 do súčasnosti čaká ešte na spracovanie.
Publikácie, ktoré vyšli pri príležitosti 85. výročia vzniku Červeného kríža na Slovensku, nemajú len príležitostný charakter. Sú serióznymi pramennými publikáciami založenými na výskume doterajšej odbornej literatúry i archívnych dokumentov. Autori programovo vyhlasujú, že udalosti a činnosť nehodnotia, len objavujú a uvádzajú fakty - registrujú. A robia to dobre. Viaceré dokumenty uverejňujú v úplnosti alebo v širšom výbere, čo umožní ďalším autorom dejín činnosť organizácie náležito a zodpovedne aj zhodnotiť. Hoci knihy nespĺňajú všetky kritériá dejín – viacej opisujú, analyzujú, ako hodnotia, - vhodne nahrádzajú doterajšiu absenciu dejín. Sú zaujímavým dokumentom i pútavým čítaním. Opodstatnene ich vydanie vysoko hodnotili manželka prezidenta Slovenskej republiky pani Silvia Gašparovičová i švajčiarsky veľvyslanec v Slovenskej republike pán Josef Aregger na slávnostnom uvedení v Bratislave 27. júna toho roku. Autorom i vydavateľovi patrí za ne vďaka.
Autor: Michal Eliáš
