Vtedajší ekonóm par excellence Václav Klaus sľúbil dvadsaťtisícové platy už pre rok 2000. Túto hranicu má priemerná mzda presiahnuť v Čechách v roku 2007. Na Slovensku si oficiálne nikto netrúfol rok predpovedať. Ekonómovia, zvlášť jednej teoretickej školy, sa boja, že to odradí investorov a pribrzdí hospodársky rast štátu. Ako ukazujú výsledky Čiech, nemusí táto teória vždy platiť, ak sa vláda, a je jedno či pravicová alebo ľavicová, bude správať rozumne.
Česká vláda v súčasnosti podpláca široké, predovšetkým chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Znižuje dane, zvyšuje rodičovské príspevky, prídavky na deti, doslova prepláca štátnych zamestnancov. Pravý opak toho, čo sa deje na Slovensku. Hospodársky výsledok štátu je v oboch krajinách vysoko pozitívny. V číslach je to plece pri pleci. Dôležitejšia je iná vec. Ak v Čechách socialisti, tak na Slovensku pravica začala prudko meniť svoj doterajší kurz. V Čechách ľavica presadila pár zákonov, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani pravica: deregulácia nájomného, zjednodušené podmienky pre činnosť živnostníkov, zlepšenie stavebného zákona. Na Slovensku Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny tiež prehodnotilo doterajšiu antisociálnu politiku a pripravuje zákony, za ktoré by rada zahlasovala ľavica.
V oboch krajinách sa v tomto roku schyľuje k ostrým volebným kampaniam medzi hlavnými politickými silami, v Čechách netradične, na Slovensku už tradične s približne rovnakými témami a ponukou ich riešenia. Osvedčený recept na získanie hlasov znie: sľúb viac peňazí v peňaženkách rodín, menej byrokracie, viac zamestnanosti, menej korupcie a otváraj lákavé horizonty využitia šancí, ktoré sú možné z fondov EÚ. Pokiaľ vlády budú skutočne túto politiku uplatňovať, nemôže rast platov ekonomiku ohroziť. Koncerny sa nerozhodujú len podľa toho, či zaplatia robotníkovi o tridsať euro naviac, ale podľa kondície krajiny.
Budúcnosť ohrozujú skôr predsudky v hlavách politikov. Popri dobrých zákonoch vznikli zákony, vyhlášky, napr. v zdravotníctve, v školstve, ktoré sú nielen protiľudové, ale v konečnom dôsledku likvidačné. Stavať v Európe budúcnosť na myšlienke lacnej pracovnej sily je taký historický omyl, ako trvať na láske k Sovietskemu zväzu. Stačí si porovnať zahraničné investície na jedného obyvateľa za rok 2005 v krajinách V4 a obraz Slovenska ako krajiny zasľúbenej pre zahraničných investorov hasne. Ak si ich vláda doslova nechce kupovať, tak ich záujem je vlažný.
Autor: Jozef Keráčik