Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Odišiel fotograf s krásnym srdcom

Do chladného januárového piatku sa Eugen Lazišťan už nezobudil. Zimná krajina, ktorú pohládzalo slnko Eugen Lazišťan sa narodil 8. marca v Hriňovej. Žil v Sučanoch.

Do chladného januárového piatku sa Eugen Lazišťan už nezobudil. Zimná krajina, ktorú pohládzalo slnko Eugen Lazišťan sa narodil 8. marca v Hriňovej. Žil v Sučanoch. Charakterizovala ho najmä láska k fotografii. Prvé snímky Sučian a Malej Fatry urobil v roku 1936. Po skončení vojenčiny ho do svojich služieb prijala v roku 1942 ako fotoreportéra Matica slovenská. Počas svojho pôsobenia vo funkcii redaktora obrazových publikácií a a fotograficko-filmovej literatúry vo Vydavateľstve Osveta v Martine od roku 1953 do roku 1983 pripravil ako autor, spoluautor alebo zostavovateľ vyše tridsať publikácií. Redigoval vyše sto kníh a podieľal sa aj na grafickej úprave niekoľkých obrazových publikácií. V tom čase získal priateľa, súputnika, učiteľa v Karlovi Plickovi. U tohto velikána verných obrazov vychodil životnú fotografickú univerzitu.
K najmilším Lazišťanovým knihám patrili publikácie o Bratislave. Prvá kniha Bratislava vyšla v roku 1953 ako prvá publikácia o tomto meste. Vydali ju v šiestich slovenských a troch cudzojazyčných vydaniach. Výber fotografií v týchto publikáciách bol osobnou výpoveďou a vyznaním Lazišťanovho vzťahu k hlavnému mestu Slovenska. Poslednou publikáciou Lazišťana o Bratislave bola kniha Bratislava dávnych čias, ktorá vyšla v roku 1990.
Mimoriadny úspech mali jeho celofarebné nástenné kalendáre veľkého formátu Hrady a zámky v ČSSR (1977, 1978, 1979, 1980, 1981), ktoré zostavil a graficky upravil.
, čo v nás a pre nás zanechal.
Filip Lašut, fotograf: Eugen Lazišťan k môjmu životu patrí. Spolupracovali sme na mnohých projektoch a spomínam si, že viacero podnetov som od neho dostal len tak, akoby náhodou. Dnes viem, že aj tú náhodu viedol múdry človek. Poznal nás a vedel, že stačí naznačiť a my už budeme vedieť, čo ďalej. Takto ma dostal na pohreb legendárneho Karola Plicku. Kto je znalý vie, že Eugen bol jeho súputníkom a žiakom, bol to človek, ktorý sa výrazne zapísal do dejín českej i slovenskej fotografie. Eugen vtedy nič neorganizoval. Len ma stretol v sobotu ráno v Martine pred Priorom a hovorí mi, že Plicka zomrel a že by bolo treba ísť na pohreb. Išiel som. Samozrejme, s fotoaparátom. Dobre, že som ho vzal. Ani v Smetanovom divadle, ani v Strešnickom krematóriu nik Plickov pohreb nefotil. NIK nefotil pohreb vzácneho človeka. Vďaka Lazišťanovi mám unikátne zábery. Nebolo to prvý a ani posledný raz, čo mi takto pomohol. Zblížili sme sa najmä pred pár rokmi, keď v Sučanoch zriaďovali pamätnú izbu a spolu sme robili na výbere fotografií. Veľa sme sa pritom rozprávali. Na tie rozhovory nikdy nezabudnem.
Peter Ďurík, knižný grafik: Zomrel múdry a krásny človek. Odišiel nám dobrý priateľ, príjemný spoločník, pozorný učiteľ a nenahraditeľný odborník. Takto akosi by sme to povedali všetci, čo sme ho dobre poznali, jeho kolegovia a spolupracovníci z Vydavateľstva Osveta. Miloval život, miloval ľudí, miloval prírodu, miloval víno a krásnu knihu. Už nikomu z nás nepríde povinšovať k meninám s obligátnou fľaštičkou či kytičkou, pospomínať na staré časy a svojím typickým šarmom a humorom spríjemniť chvíľu. Už nikdy nebudeme mať koho osloviť menom Eugen. Pod týmto menom pre nás existoval iba jediný človek, a ten tu zrazu nie je. Ešte vlani mi doprial ako grafikovi pobaviť sa s osmičkami na vinši k jeho narodením (8. marca 2005 sa dožil krásnych 88 rokov). Do posledných dní života si zachoval mentálnu sviežosť a záujem o prácu pri tvorbe knihy. Na jeho podnet sme sa stretli len nedávno, pred Vianocami, aby sme podebatovali o fotografiách zaradených do monografie, na ktorej som práve robil. V duchu som videl, ako ho po sviatkoch poteším hotovým výtlačkom. A on mi zomrel. Tak ako pekne žil, tak pokojne z tejto časnosti aj odišiel. Sviatočne, na Troch Kráľov. Vo chvíli, keď ma smutná správa zastihla, som si predstavil množstvo sviec, ktoré v ten deň horeli v jeho milovaných drevených kostolíkoch na východnom Slovensku a všetky svietili na jeho pamiatku.
Nie je chvíľa na zľahčovanie smútku a hádam mi autor motta: „Odchádzam, viem, vďaka Bohu, kam,„ Martin Luther odpustí. Po jeho prečítaní na smútočnom oznámení mi napadalo, že sa Eugenovi možno zacnelo za dobrými priateľmi – Karolom Plickom, Martinom Slivkom, Martinom Martinčekom a už spokojný spolu s nimi debatuje pri pohári bieleho vínka. Tí, čo ho dobre poznali, mi dajú za pravdu, a tí ostatní ma hádam pochopia.
Dve slová, ktoré si od detstva pamätám a neskoršie aj spájam s dokonalou knihou, s pekným kalendárom, s dobrou fotografiou, a samozrejme s plne prežitým a nesmierne plodným tvorivým životom, mi v tejto súvislosti budú znieť do konca života – FOTO LAZIŠŤAN.
Milan Rybár, starosta Sučian: S Eugenom Lazišťanom som sa spoznal pred 40 rokmi vďaka futbalu. Bol manažérom martinského futbalu. Popritom ale pomáhal aj pri rozvoji sučianskeho futbalu. Mnohí hráči, ktorí odchádzali z Martina, vďaka nemu hrali potom v Sučanoch. Na Eugena lazišťana si pamätám ako na dobrého, čestného, pracovitého a spoločenského človeka a vynikajúceho odborníka vo svojej profesii. Nemal žiadnych nepriateľov, s každým sa vedel dohodnúť. Mal široký okruh priateľov. Keď mu udelili pred necelými štyridsiatimi rokmi štátne vyznamenanie za obrazové publikácie, dostal aj peniaze. Bolo to približne 15 tisíc korún. Pozval na oslavu a hostil veľa ľudí. Nesedával so staršími ľuďmi, ale obľuboval spoločnosť mladých ľudí. Sučanci budú na Eugena Lazišťana. Keď mal pred štyrmi rokmi výstavu fotografii v Bratislave, obával sa že na ňu nikto nepríde. Sučianski rodáci jeho výstavu ale tak spropagovali, že prišlo veľa ľudí. Po lícach mu tiekli slzy radosti. Aj tohtoročný sučiansky nástenný kalendár nesie pečať Eugena Lazišťana, lebo fotografie vyberal on. Netušili sme, že to bude posledné dielo, na ktorom sa bude s nami podieľať. Kým vládal, prichádzal do obecného úradu s nápadmi a podnetmi. Donedávna pomáhal ako člen redakčnej rady. V októbri minulého roka sme s Eugenom Lazišťanom ešte oslávili 60. výročie jeho sobáša.

Skryť Vypnúť reklamu


Marián Pauer, kritik výtvarných fotografií: „Vaša Excelencia, tu je Váš pobočník...„ zvykol som sa telefonicky hlásiť Eugenovi po návrate z ciest do cudzích krajov. Nasledovalo srdečné privítanie doma a otázka: „Kedy sa ukážeš v Sučanoch? Musíme všetko prebrať a prevetrať zásoby, aby sa nepokazili...„ Myslel pritom na svoje obľúbené biele vínečko, ktoré mal asi tak rád ako dobrú spoločnosť. Medzi kamarátmi sa Eugen cítil ako ryba vo vode. Sám bol výborným spoločníkom so zmyslom pre humor. Keď sme sa konečne stretli, boli to vzácne chvíle. Spomeniem dve z nich.
Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea, osemdesiatky Eugena Lazišťana pripravil Klub slovenskej kultúry v Prahe a Vydavateľstvo Osveta literárny večer v zelenej posluchárni Karlovej univerzity v Prahe. Malo sa hovoriť predovšetkým o jubilantovi, lenže to on nemal z duše rád a pri jeho mnohostranných záujmoch to ani nebolo dosť dobre možné. A tak mala sólo najmä fotografia, a samozrejme obrazové publikácie. Bol to príjemný večer. Diskusia pokračovala aj pri rozchode. Eugenov dlhoročný spolupracovník a priateľ profesor Ludvík Baran si spomenul, ako mu na Interkamere urobili fotku digitálnym fotoaparátom. Bez filmu. V počítači mohli na nej zmeniť, čo len chceli – vlasy, tvár, celého človeka… Eugen sa zasmial: „A čo roky? Nedá sa z nich čosi ubrať?„
Druhá príhoda sa odohrala v Blatnici, kde sa stretla „Veľká trojka„, ako som nazval moje stretnutia s Eugenom a naším vzácnym priateľom, filmovým historikom a režisérom Ivanom Rumanovským. Prezreli sme si Plickovo múzeum v prónayovskej kúrii. V zbierkach sme našli aj kameru, s ktorou Daniel Siakeľ nakrúcal roku 1921 film Jánošík. To bola Rumanovského srdcová téma, mohol o nej fundovane hovoriť hodiny aj dni. Spomenul, že herečka Nina Haľamová, ktorá účinkovala v spomínanom filme, je sestrou známej poetky a prekladateľky Maše Haľamovej, ktorej poéziu vraj mal rád už ako školák a hneď nám aj odrecitoval niekoľko veršov z básne Zo sanatória. Opýtal sa Eugena, či nevie, kde pani Maša býva, že by ju rád spoznal a zaspomínal si, ako v Haľamovie záhrade Siakeľ nakrúcal „interiér v exteriéri„. Z izby starého Jánošíka postavili pod holým nebom tri steny a do izby „svietili„ slnkom... Pani Maša mala vtedy tridsať rokov. Eugen si, pravdaže, spomenul. Nielen kde poetka býva, ale aj to, že má práve osemdesiat, a že to nie je maličkosť, že takú početnú návštevu musí najprv pripraviť, aby sme zatiaľ išli do krčmy a dali si pohár vína. Vypili sme za pohár, i za druhý, ani sme nespozorovali, že sa začalo stmievať. Čas už poriadne pokročil, keď sa vo dverách zjavil rozjarený Eugen. Oči mu svietili ako lampáše. Ivan sa ho opýtal, kde toľko trčal, či bude vhodné, aby sme išli obťažovať poetku našou návštevou tak neskoro. Eugen nám na to víťazoslávne oznámil: „Už netreba, už je to vybavené... ja som to už absolvoval, zagratuloval som aj za vás...„ Ivan sa nezmohol ani na slovo. Svojimi veľkými rukami si chytil čelo, potom zdvihol ruky k nebu a dlho sa smial. Napokon aj my s ním. Čo nám zostávalo, keď už bolo všetko vybavené...Mám pravdu, Vaša Excelencia?

Skryť Vypnúť reklamu


Eva Králiková, pracovníčka Slovenského národného múzea: Pri mojej nedávnej návšteve u neho, keď Eugenka, ako sme ho zvykli v našom kolektíve múzejníkov oslovovať, očividne už opúšťali sily. Napriek telesnej slabosti však bol psychicky veľmi čulý a skoro v hodinovom rozhovore sme si zaspomínali na množstvo vecí - na jeho začiatky v národnom múzeu, spojené so zriadením Múzea Karola Plicku. V tom čase ešte majster Plicka žil a tak Eugenkove cesty do Prahy v súvislosti s usporiadaním pozostalosti, ktorá sa mala stať súčasťou fondu Slovenského národného múzea, boli veľmi časté. Profesor a jeho žiak a spolupracovník – Karol Plicka a Eugen Lazišťan, to boli hlavní aktéri procesu, ktorý vyvrcholil v roku 1988 sprístupnením expozície Múzea Karola Plicku v Blatnici. Pre Eugena však nič nekončilo - bol zamestnancom múzea, ktorý denne napriek už pomerne vysokému veku vyšliapal schody do múzea, aby v tichu svojej pracovne v dokumentačnom oddelení postupne odhaľoval tajomstvá Plickovho fotografického umenia. Z pozície žiaka vo vzťahu k majstrovi Plickovi prešiel do pozície profesora nás všetkých. So znalosťou zasväcoval do často neidentifikovateľných celuloidových políčok, bez problémov dokázal verifikovať zobrazenú skutočnosť, často aj s prídavkom humoru, ktorý zažíval ako Plickov asistent na cestách po Slovensku.
A nebola to ľahká práca, veď z celkového počtu asi 10 tisíc negatívov podstatnú časť identifikoval práve Eugen. Bez problémov sa adaptoval v novom kolektíve pracovníkov Slovenského národného múzea. Stal sa jedným z nás, bol nenahraditeľným spoločníkom pri práci, ale aj na rôznych spoločenských či kultúrnych aktivitách. Prišiel, poradil, prispel cennými radami k vytváraniu celoslovenského fondu národopisnej fotografie, ktorej základ budoval aj on. Jeho kontakty, ktoré nám ochotne sprostredkovával (napr. s majstrom Martinom Martinčekom), prispeli ku skutočne kvalitnej dramaturgii fotografických výstav. Veľmi cenný bol aj jeho autorský vklad, veď kde inde, ako v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine či v Bratislave, sa mali konať jeho súborné, životné výstavy? A kde inde, ako medzi svojimi opäť v priestoroch národného múzea mohol v októbri 2004 uviesť do života fotografickú publikáciu resumujúcu jeho životné dielo?
To bola jedna z jeho posledných návštev v múzeu. Častejšie mu už zdravotný stav nedovoľoval. Aj keď veľmi chcel a naše spoločné telefonické rozhovory často končili prísľubom návštevy. Dokonca pred poslednými Vianocami boli podfarbené túžbou byť medzi nami na tradičnej kapustnici. Žiaľ, zdravie mu to už nedovolilo. Zostalo len pri osobných návštevách v Sučanoch, pri obojstrannom spomínaní, pri úprimnej snahe z našej strany naplniť jeho želania (napr. keď dostal chuť na dobrú rybaciu polievku...). Eugenko už nie je medzi nami. Odišiel cestou, ktorá nepozná návrat. V Slovenskom národnom múzeu však zostáva prítomný naďalej. Jeho rukopis, profesionalita zakódované v množstve spracovaných a identifikovaných negatívov Karola Plicku v dodnes neprekonanej Plickovej expozícii v Blatnici, to sú vklady človeka múdreho, s neopakovateľnou odbornou a ľudskou charizmou. V stovkách autorských fotografií, mapujúcich Slovensko v minulom storočí, v plánoch ako ďalej, často, žiaľ, už len načrtnutých. Ale aj v pracovných a spoločenských kontaktoch, pri ktorých Eugenove meno bolo synonymom úspechu, priam zázračne otvárajúcim skoro každé dvere. Z reálneho života prechádza do spomienok. Pre nás a všetky ďalšie generácie múzejníkov navždy zostane realitou v podobe vykonanej práce, ktorej numerický rozmer je nekonečný.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  6. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  7. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  8. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  9. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  10. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 189
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 18 769
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 035
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 249
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 659
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 290
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 594
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 510
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 228
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 226
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Pri strete auta so zverou dochádza aj k zraneniam posádky

Dopravné nehody s lesnou zverou sú prakticky zriedkavé. Keď k nim ale dôjde, neskončí sa to len usmrtením zvieraťa a zničením auta, ale dochádza aj k zraneniam posádky.

Zničené BMW po nedávnej zrážke s jeleňom.

Sahajdovi nový tartan šťastie nepriniesol

Ostrý pretekársky krst nového atletického štadióna dopadol veľmi dobre. Menili sa na ňom slovenské historické tabuľky v behu na 10 000 metrov.

Tibor Sahajda.

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Vo Veľkom Čepčíne mali pilné leto

Tešia sa novým priestorom.

vo Veľkom Čepčíne zrekonštruovali aj obecný dom.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?