profesorov Mudrocha, Mallého a Benku. Už vyše šesťdesiat rokov sa jeho život viaže k Martinu, pretože aj v čase odlúčenia, keď ho uväznili i počas zahraničných ciest, zotrvával nielen jeho duch i rodina a diela v ateliéri v našom meste. Do Martina prišiel pred koncom druhej svetovej vojny, pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziu v Martine a spolupracoval s Maticou slovenskou ako ilustrátor jej vydaní. V rokoch 1953 – 1957 ho súdili a väznili za náboženské vyznanie, ktoré netajil, ale obvinili ho skrivodlivo za velezradu, ktorú nespáchal. Po čase ho podmienečne prepustili, v rokoch 1968 – 1969 sa obnovil jeho súdny proces s dôsledkami čiastočného rehabilitovania, ale vzápätí „normalizácia„ vrátila postihy späť a rehabilitácie sa dožil až po roku 1989. Napriek tomu, že tieto roky ho značne vytlačili z povedomia širšej verejnosti, nemohol verejne vystavovať, tvoriť neprestal, naopak, pričiňoval sa o výzdobu mnohých kostolov, tvoril Krížové cesty, aj ako obraz utrpenia veriacich toho času. V rokoch uvoľnenia 1968 – 1969 sa cez rodinné vzťahy na čas dostal i do Francúzska a odtiaľ do Ríma, kde nechal tiež stopy svojho diela nielen vo výtvarných galériách, ale aj v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Záborského cesta hľadania nových vyjadrení večných duchovných námetov je nielen osobnou púťou, ale metaforizuje aj vývin tohto prúdu tvorby, filozoficko-teologického a estetického myslenia u nás. Kľúčom výtvarného pohľadu pre prijímateľa môže byť aj slovesne vyjadrené vyznanie tvorcu Ladislava Záborského, že „obraz stojí, ale duch sa hýbe„. Cez javy sveta sa ním priam prebára zaň. Záborského dielo je mnohovrstevné, nielen vzhľadom na vývin, od prvotného zápasu o zmocnenie sa duchovných hodnôt, cez pretvarovávania javov sveta, až v barokizujúcej farebnej bohatosti, cez návodnosť figurálnych spodobení k vymaňovaniu sa od drobností, sústreďovaním sa na svetlo, cez jeho zápas s temnom, prenikaním do trvania večnosti. Popri istých zreteľných vývinových štádiách pred uväznením a po ňom, počas pobytu vo Francúzsku a v Ríme, až po zrelé zrenie kmeťa. V Záborského diele v každom čase nájdeme popri sebe nielen uplatňovanie rozličných výtvarných techník a žánrov, lež aj celú škálu námetových okruhov a motivácií, neraz i návratných, od hĺbaní filozoficko-teologických počnúc, cez prírodu, ale aj vysoké abstrahovania v podaní, farebnosť a svetlo, biblické spodobenia, a to všetko často vystriedava metaforizácia súčasníka, šmátrajúceho po sebapresiahnutí. Sú medzi nimi rovnako zátišia i monumenty, dráma Krížovej cesty aj radosť z nesujetových lomov svetla v sklených vitrážach okien.
Keď nemohol maľovať, v samotke vo väzení zubom hrebeňa na mydlom potreté dno cínového lavóra písal, ba slovom maľoval verše Básne z väzenia, ktoré sa potom naučil a po návrate z väzenia zapísal i vydal už v dvoch vydaniach. Svedčia o hĺbavosti a zdôvodnenosti životnej i tvorivej púte umelca, pre ktorého sa v prítomnosti otvoril širší priestor pre prienik do spoločenského povedomia aj v samostatných vydaniach nielen vo viacerých variantoch, aj v Martine, Turčianskej galérii a na Vrútkach, lež aj po celom Slovensku, ako aj vo vydaniach prostredníctvom kalendárov či vlastnej autodokumentácie Dialógy s večnosťou. Svojimi obrazmi vstúpil do mnohých galérií a našich bytov i domov, aby jeho obrazy v našom každodennom prostredí boli akýmisi oknami hľadiacimi aj ďalej než len do prítomnosti. Zrelý tvorca nás mlčanlivo oslovuje a my mu takto verejne vyjadrujeme za to vďaku i srdečné pozdravenia so želaním, aby nás obohatil ešte mnohými ďalšími zrkadleniami duše...
Autor: Mišo A. Kováč
